Obyvateľ odcestoval, zostal len zatuchnutý byt. Možno príde už zajtra, nikto nevie. Susedia nemajú starosť o druhých, len svoje si hľadia, pyšne stoja, hrdí na malosť svojich veľkých skutkov, prázdne duše.
Hruška hnije, plná beznádeje, zápach lenivosti, vôňa kyslosti. Bola príliš agresívna, presadiť chcela farbu, ohúriť celý svet. Nedala odhryznúť kúsok seba, chcela dozrieť na sladký plod, chcela dobrou bez lásky byť, chcela...
Domáci sa stratil spolu s prítomnosťou, pamätajúc si vôňu domova. Utiekol pred pachom tvrdohlavosti, nechal ju tam zhniť. Hnilobné procesy prebiehajú obrovskou rýchlosťou. Snaží sa znášať bolesť vlastných rán, dôsledky vpichov žihadla osi. Nemala pokúšať šťastie, radšej na spodnom konári rásť.
Vyteká hnilobná šťava hrušky, lepí sa na sklo, stráca sa svetlo slnečných dní. Vŕzgajú dvere s hrdzavou kľučkou, vstupuje jasná budúcnosť. Vrátil sa nezvestný obyvateľ, nevníma zápach vín, prichádza s túžbou odpustiť a zmeniť hruškin hriešny svet.
