„Dobrý deň," pristaví sa pri mne šedivý bezzubý Arab.
„Dobrý deň," usmievam sa na neho očami, ako to len ja viem a na znak úcty sa postavím zo stoličky.
„Ako sa máte?" spýta sa ma a nezabudne na mňa vyceriť posledný zhnitý zub.
„Ďakujem, fajn. A vy?" zdvorilo odpovedám.
„Dobre," odpovie a nervózne si škriabe pokožku hlavu.
„Ako sa máte?" kladie mi opäť otázku. Jeho oči si ma celú preskúmavajú.
„Už ste sa ma to pýtali. Dobre." začínam byť mierne podozrievavá.
On predo mnou naďalej stojí. Prestupuje z nohy na nohu.
„Ste veľmi pekná," žmurká na mňa.
„Ďakujem," slušne mu odpovedám.
„Nešli by ste so mnou von?"
„Nie." Prestávam sa usmievať.
„Prečo? Máte priateľa?"
„Áno," klamem mu v záujme sebaobrany.
„A je v tom nejaký problém?" nechápavo na mňa pozerá.
„Áno!"
„Veď by ste mali dvoch," vysvetľuje mi pokojným hlasom.
„Ale ja viem ľúbiť len jedného," vysvetľujem mu ja.
„Tak ma za neho vymeňte!" úpenlivo ma prosí.
„No, už len to!" pomyslím si.
„Mám veľa peňazí," začína vyťahovať z vrecka nohavíc obrovské množstvo bankoviek.
„Ale ja nechcem vaše peniaze! Dajte mi pokoj!" začínam byť poriadne podráždená.
On nerozumie. Stále si rozpráva svoje.
„Mám vás veľmi rád. Prosím. Len jednu hodinu s vami!" nechutne na mňa žmurká.
„Nie!!!" zvyšujem hlas.
„Prosím! Nie toto." Spojí na ľavej ruke palec a ukazovák do krúžku a strká do neho ukazovák pravej ruky. „Stačí toto." Spojí na ľavej ruke palec a ukazovák do krúžku a hladká ukazovákom pravej ruky jeho okraj.
„Nie! Zmiznite! My sme len stánok so suvenírmi!" kričím na neho a mám chuť po ňom hodiť ťažkú cínovú sošku barlolamača.
