Aj ja si často sadnem na okrajhrádze, ktorá oddeľuje pevninu a všetko zaplavujúcu bahnitú vodu.Produkujem ľahko praskajúce bubliny - vyfukujem myšlienky. Pár ľudí si občasprisadne a tiež vytiahne z vrecka dúhový bublifuk. Zamýšľame sa, kdesa práve nachádzame a kam to v živote dotiahneme. Kde som ja? Kde sity?
„Niekde vo vnútri, možno v hĺbkeduše máš zakopaný drahými kameňmi nezaplatiteľný potenciál," hovoria niektorí,čo už vypili nejeden pohár životných skúseností. Je to naozaj tak? Myslím si,že majú pravdu tí vytrvalosťou a skúsenosťou obdarení bežci. Tak sa morím,kopem, rýľujem, prehrabávam sa v mokrej osobnostnej hline, na prvý pohľadzdajúcej sa obyčajnej zemine. Často v sebe samom blúdime po chodbičkách a hľadáme.Veríme, že raz skutočne nájdeme?
Podľa mňa musíme, inak by sme pomnohých rokoch ničnerobenia, v stave nulovej produkcie, zhnili na drevenejstoličke so špinavým pohárom v ruke. Človek by si mal do dlane vryť životnýcieľ, na splnenie čakajúci sen, aby si každé ráno pri pretretí zlepených očíuvedomil, že má prečo vstať z pohodlnej postele.
Vstávaš? Ja áno. Síce občas s veľkýmiťažkosťami a nedostatkom spánku poznačenými viečkami, ale vstávam. A očikarpín zbavuješ? Áno, a vždy si všimnem na dlani jasný nápis, ktorý mipripomína, že chcem byť dobrým človekom a ešte lepším spisovateľom. Naozajchcem?
Myslím si, že chcieť v tomtoprípade nestačí. Nie pasivita, ale aktivita, žiadny stostranový román, alereálny čin. Chce to naše skutky, chytiť do ruky nožnice a rozstrihať mikroténovévrecúško, ktoré spôsobuje lenivé vysedávanie medzi poslednými prílišpresolenými arašidovými orieškami.
„Hlave sa neboj, ty, čo sa v nociaž po uši schovávaš pod perinou!" kričí niekedy dobro nám radiaci hlas. Je touž raz tak, ak by sa sneh bál roztopenia v tuhom mraze, nikdy by z nehoskutočný studený sneh nebol a deťom robiaci radosť snehuliak tiež nie.Ešte stále sem-tam v zime sneží. Padajú snehové vločky aj v nás?
Človek si môže vybrať jednu z viacerých ciest, je iba na jeho rozhodnutí,či dovolí teplote klesnúť pod bod mrazu a dopraje si biele Vianoce - noc splnenýchsnov. Nedokázala by som celý rok živoriť v prepotenom bavlnenom tričku a dýchaťsparný tropický vzduch, príliš monotónne a nepríjemné. Chcem si objednaťuprostred leta zamrznutý rybník, chcem raz o tom napísať filmový scenár,chcem sa na každého usmievať, chcem nielen dobrý byt, chcem... A preto snívam,píšem, jednoducho som. Som človekom, ktorý si určil cieľ. Som? Stále rozmýšľam.
Je aj neznámy v tráve žijúcouľudskou bytosťou? Srdce bije, dýcha, rukami hýbe - on žije, no bez vpísanéhocieľa. Našiel ho už? Či len stratil ho? Možno ho len cez hrdú mohutnú korununevidí. Postaví sa? To neviem, je to len na ňom.
