Každý z nás už raz v živote spadol. Padáme do jám plných bahna, topíme sa v pocitoch vlastných vín. Opakovane prežívame bolestné situácie, trápime sa, žijeme vo svete zožierajúcich spomienok.
Nedokážeme odpustiť sami sebe, že sme spadli. Nedokážeme vrátiť naše prešľapy, stopy zostávajú, vrývajú sa do zeme. A tak skáčeme, tancujeme, chodíme, no s opatrnosťou. Bojíme sa robiť ďalšie stopy na chodníku, lebo vieme, že mnohé z predošlých boleli. Boleli až tak, že nás prinútili spadnúť a udrieť si čelo.
S malou ubolenou dušičkou chceme robiť veľké veci. Niekde tam, v jej zákutí držíme v zásuvke Ježiša. Veríme v jeho lásku, silu, milosť... Veríme?
Verím v Boha, Otca všemohúceho...
Všemohúci Boh, je ľahké to vysloviť, no ťažšie žiť. Ježiš tiež padal, ťarcha našich prešľapov ho k tomu donútila. On ale chcel spadnúť, chcel si doráňať svoje slabé telo. S láskou objal kríž našich previnení a pádov, s láskou si ho položil na plecia a spolu s ním kráčal a padal.
Kráča s nami aj dnes. Chce nás naučiť s láskou niesť naše kríže, ktoré tak ťažia. Chce ich niesť s nami, pomôcť nám znášať ťarchu.
Nebojme sa teda padať na kolená pred tvár nášho nebeského Otca. Pokúsme sa priniesť k nemu všetky naše hriechy, spomienky, trápenia. On ich už dávno s láskou prijal a môže to naučiť aj nás.
