Už si tam tróni ten všetkými „vážený"barón, ten hlavný umelohmotný bonbón. Nuda to je riadny žráč, nerieširozmanitosť potravy, nevadí jej zapíjať čerešne mliekom, prekáža jej lenaktivita na zemi. Síce, hore v našom „smrádečku" na druhom poschodí školys ružovým nádychom nič aktívne nedeje sa, a aj tak často nudíme sa. Mysme však neporaziteľní bojovníci, neustále pracujeme na prísne tajnom dianí - predprofesorským okom hlboko pod lavicami skrytý.
„Marečku, podejte mi pero!"prosby a slová transformované. Žalostné vzlyky toho, čo sa tak snaží viesťsa s nami na jednej lodi v úlohe vzdelaného kapitána, čo vie celýnávod na použitie štartovacej páky motora, no uniká mu, čo je tá ruka, ktorá mátou pákou pohnúť. Znova len ďalšia nepraktická teória.
Kde je chyba, vo vysielači alebo vanténe? Hlas hovoriaci pravdu nepočujeme.
„Janka, podáš mi ten katalóg?"anténa prosí anténu inak tvarovanú, inak sfarbenú. A už sledujeme módnehity, študujeme metamorfované farby kvetov. Všetko za akciové ceny, skorozadarmo, no nevyber si niečo. Lacné zabíjanie času - ignoruj profesora,ktorý sa všemožne snaží, nacvičuje tabuľkové choreografie s rizikom, že todotiahne až na poschodie "seknutých krížov". Ten uši týrajúci hlas, ktorý saobčas dvihne z prízemnej monotónnosti a na všetkých nás -nevzdelancov skríkne, že jedinou našou povinnosťou v živote, teda aspoň v tomterajšom a najkrajšom, je venovať všetko svoj voľný čas, ktorého máme stáletak „giganticky veľa", na štúdium, na vzdelávanie, na nekonečné mozgu "škvarenie".
Vypočujeme si bez ráno umytýchuší, a ako vždy rezignujeme. Cez prestávky preferujeme kolektívnenadávanie a rozjímanie nad tým, aké by to bolo „bomba špica galaktické",počuť konečne v tej inštitúcii „vzdelávania" nejakú tú duši lahodiacu,srdcu lichotiacu, prevratnú hudbu. A tak zas len listujeme a nové lakyna nechty vyberáme...
Narodí sa raz ten (ne)čakanýskladateľ?
