Vždy nám niečo chýba, stále chceme viac. Riešime každodenné dilemy. Nespokojne vstávame ráno z postele, nadávame na zlý pracovný čas, skorý začiatok vyučovania. Nepáči sa nám náš šatník, už by bolo načase niečo nové značkové dokúpiť. Tá cesta autobusom, no hrozné, draho si zaplatíš a ešte aj stáť musíš. Máme najhorších profesorov na svete, ako nás len (m)učia. Strava zo školskej jedálne, fuj, nedá sa to jesť, dvakrát predžuté kaučukové hovädzie mäso.
Nespokojní so svojím výzorom, priberáme, akné máme, a tie vlasy nepoddajné. Opäť mi kaderníčka zlý odtieň farby na vlasy vybrala, nemožná je. Dostala som z toho chrípku, nadávala som na slovenské zdravotníctvo. Ako je možné, že človek musí stáť dve hodiny v čakárni, a potom si ešte aj drahé lieky kúpiť?
Stresy, depresie, hádky, alkoholizmus, rozvody... Všetko nás prenasleduje, za všetko môže on, ten blbec od susedov, Karol. Prečo vždy musí byť on ten lepší? Prečo len jeho všetci chvália? Ja som priesvitná? Všetkým sa pchá do zadku a my, tí, najúžasnejší, na nás všetci zabúdajú. Áno, asi sme nič, obyčajné nuly. Má to všetko vôbec zmysel?
Chceme sa zas, už asi miliónty krát zmeniť. Áno, začneme od začiatku, začiatok s rýchlym koncom.
Možno by len stačilo sadnúť si, zavrieť oči a chvíľu porozmýšľať.
Koľko je na svete ľudí, ktorí nemajú čo do úst vložiť, nemajú kde hlavu zložiť. Chodia vo svojich jediných špinavých starých šatách. Ich životy sú poznačené vážnymi chorobami. Nemajú čas myslieť na svoje problémy, vedú boj o prežitie.
Koľkí z nich by sa s nami s radosťou vymenili i v tých najhorších chvíľach nášho života?
A nábožnosť so spokojnosťou je naozaj veľkým ziskom. Veď nič sme si na svet nepriniesli a nič si ani nemôžeme odniesť. Uspokojíme sa s tým, že máme čo jesť a čo si obliecť. Lebo tí, čo chcú zbohatnúť, upadajú do pokušenia a osídla a do mnohých nezmyselných a škodlivých žiadostí, ktoré ľudí ponárajú do záhuby a zatratenia. (1 Tim 6, 6-9)
