Vstať, umyť, naraňajkovať, prezliecť, rýchlo do školy! „Čo vy v tých hlavách máte? To máte vedieť zo základnej školy! Vy sem nepatríte! Nič neviete, nič vedieť nechcete! Banda tupých hláv!..." Kolobeh študenta v prírode?
„Žiadne stresy, depresie, problémy! Treba byť v pohode, treba byť pokojný, psychická hygiena, dostatok spánku!" hlásajú zázračné tety a ujovia psychológovia vo svojich ambulanciách.
Bijú sa paradoxy každodenného života. Na jednej strane chaos, na druhej strane sterilná čistota.
Školstvo je neustále pretriasaná téma. Z úst študentov vychádza kritika na pedagógov a systém, v ktorom by sme sa mali vzdelávať. Myslím, že v niektorých prípadoch je kritika opodstatnená.
Podľa mňa pedagóg by mal byť človek, ktorý dokáže odborné veci a reči pretlmočiť do jazyka ľudského, aby sme tomu my, študenti, porozumeli a niečo nové sa dozvedeli. Nemal by to byť zatrpknutý človek, ktorý si útočením na žiakov rieši svoje komplexy.
Stále však prevládajú typy pedagógov, ktorí si x rokov melú tú istú odbornú básničku popod nos a vyžadujú, aby sme ju aj my ovládali našprtanú, bez pozmenenia čo i len jedného slova. Síce rada recitujem, ale ešte radšej by som niektorým veciam rozumela.
Načo nám budú dobré známky z fyziky, keď ju vôbec neovládame? Šprtáme, tlačíme do hláv, recitujeme básničky o Kirchoffových zákonoch, fylogenéze stavovcov, organických zlúčeninách. Roboti schopní zvládnuť „naštudovať" tridsať strán na písomku, ale neschopní využiť tieto vedomosti v praxi. Veď načo by aj, keď ich od nás nikto nevyžaduje. Po písomke delete, vyprázdniť kôš, kôš prázdny a mozog tiež. Po pár týždňoch v ňom zostali len nejaké matné útržky z tých múdrych vecí a my už sa naplno venujeme recitovaniu iných, ešte „podstatnejších a zaujímavejších" poznatkov.
Sedíme na hodine, pozeráme na hodinky, ešte dvanásť minút do zvonenia, treba vydržať. Ruka už bolí od písania poznámok, znechutenie na oboch stranách. „Rýchlo, nestíhame!" kričí profesor a nezaujíma sa o to, či sme vôbec tým dvom nadiktovaným stranám porozumeli. Treba si len plány splniť, nadiktovať, prečítať a predniesť to, čo je na papieroch. „Cŕŕŕn... Naučte sa! Budúcu hodinu skúšam!"
Viem, často si môžeme za zlé vzťahy s profesormi sami. Nadávame, sme nespokojní, niektorých ignorujeme, nepokladáme za autoritu. Ale ako pokladať niekoho za autoritu, keď si ju nevie sám vybudovať?
Vidím to v našej triede, viac si žiaci vážia profesorov, ktorí k nám majú priateľský vzťah, dokážu zaujímavo podať učivo a vysvetliť aj nevysvetliteľné, dá sa s nimi dohodnúť, nevyhadzujú nám stále na oči naše chyby a neponižujú. Z predmetov, ktoré nás učia títo učitelia, máme dobré známky aj si viac vecí pamätáme, ale aj sa ich radi učíme a tešíme sa na každú ďalšiu hodinu. Títo profesori nám nekladú polená pod nohy, ale nám cestu študentským životom skrášľujú. Netlačia nám len kaleráby do hlavy, ale cieľom ich práce je, aby sme rozmýšľali a sami dokázali z tých kalerábov uvariť chutnú polievku.
Reforma v školstve? Zredukovať študijné osnovy? Učiť sa využívať nadobudnuté poznatky v praxi? Zišlo by sa, možno by sme aj viac vedeli (teda tí, čo chcú vedieť), a aj by sme sa radšej niektorí učili. Ale reformy budú zbytočné, ak na nich nebudú pracovať všetci spoločne. A ako to už býva, najprv musíme zmeniť seba a až potom sa snažiť zmeniť ostatných.
Ako hovorí naša triedna profesorka, učme sa sami pre seba, nepozerajme na známky, ale to, čo máme v hlavách, to nám nikdy nikto nezoberie.
