Úplná tma pohltila dušu človeka, žiaden záblesk svetla, niekto vysypal zápalky do rieky. Smutný je ten, kto nevidí žiaru života, blúdiaci tmou. Toľko pokusov premárnil, chlad a strach. Tak len v tme sedí sám a čaká. Možno raz prejde okolo jasná hviezda a jej malá iskra zapáli chladný knôt. Nádej umiera posledná, útecha mnohých z nás, len vieru treba mať.
Po chodníku kráča jedinec, jeho srdce horí láskou. Svetielko prežiarilo jeho svet. Už nevidí tmavý kút, aj v kúte dá sa nájsť svetlý bod. Už nepotkne sa nikdy viac o tmavú skalu priezračných snov. Pod svetlom nočnej lampy číta knihu kníh.
A Ježiš im zasa povedal: "Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života. Vy ste svetlo sveta. Mesto postavené na návrší sa nedá ukryť. Ani lampu nezažnú a nepostavia pod mericu, ale na svietnik, aby svietila všetkým, čo sú v dome. Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach."
Nestačí, len čítať, treba konať. My sme to svetlo, aj keď v nás možno horí len bojazlivý plamienok, no i ten môže rozdúchať v srdciach chladných ľudí oheň lásky. Máme byť zápalkami dobrej zvesti a nie prinášať tmu do ľudských sŕdc. Svieca života horí a raz dohorí. Tak zapaľujme, vnášajme do života blúdiacich ľudí svetielko nádeje, ktoré im bude svietiť na cestu, aby sme si mohli na konci povedať, že sme nehoreli zbytočne.
