Veru, zažila som veľa, úsmev a plač aj čaj sme mali, áno bez rumu:) Len tá voda na čaj bola ťažko dostupná. Bieleho snehu bolo všade mnoho, len vody v potrubí strašne málo. Všetko sa točilo okolo vody, vykašlala sa na nás.
Prvý deň mi to ani tak nedochádzalo, keď nám profesori oznámili, že na chate netečie poriadne ani studená voda, ale to asi preto, že sme boli všetci unesení z nášho prvého spoločného celotriedneho výletu. Boli sme prinútení šetriť, šetriť to, čoho už pomaly, ale iste zachvíľu nebolo.
Spokojne som si lyžovala, či skôr spomínala, ako to všetko v tom športe funguje. Môj lyžiarsky cit sa po niekoľkých menších jazdách a pádoch prebudil, a tak som so zaťatými zubami nejak pozliezala tie, zatiaľ malé kopce.
Voda už len kvapkala a my sme sa na tom smiali. No, smiech nás postupne prechádzal, nastupovali "sprchovacie absťáky" (teda ako u koho:). Veď väčšina ľudí, tvory to čistotné, sa cítila nepríjemne, keď sa nemohla po pár resp. už po jednom dni osprchovať ani len v studenej vode. Jediné, čo nám bolo útechou, že sme všetci "voňali" rovnako.
A tak sme sa na svahoch potili ďalej, inštruktori nás zaúčali do tajov lyžiarskych techník (ale ja preferujem tú svoju, nespadnúť). Voda nás učila trpezlivosti, veď, čo by aj nie, keď človek čaká dva dni, verí, dúfa, že voda začne tiecť.
Verili sme dobre, jedno poobedie som sa konečne dostala pod také niečo, čo som už aj zabudla ako vyzerá - sprcha. Áno, voda začala tiecť prúdom, tiekla, ale len ľadová. Tak som si zanôtila árie aj som tancovala a ako?:) Už ste si niekedy umývali vlasy v ľadovej vode? Nie? (Otázka len pre neotužilcov)... Odporúčam, skvelá šoková terapia pre vaše mozgové bunky. Zachvíľu som si zvykla, šťastná som bola, už len z toho, že som cítila vôňu sprchového gélu.
Mysleli sme, že vode sa v chate zapáčilo a zostane s nami natrvalo, ale ona sa asi zľakla toľkého nadšenia a uvítania, tak opäť plachá zmyzla bez stopy. Hlavy v smútku, na niektorých už zúfalstvo prichádzalo, plakali kvôli vode. Na jednej strane sme sa cítili ako filmové hviezdy, keď sme si zuby čistili s predraženou minerálkou, ale takí chudobní sme boli bez obyčajnej vody bez bubliniek.
Lyžovala som ďalej, ja, človek ukecaný som si aj jazdy sama okomentovala (kariéra istá), chudáci ľudia okolo:) Snažila som sa hľadieť na bojové podmienky optimisticky, s úsmevom, ale voda chýbala. Keď už slnko nesvietilo, tváre neslnilo, tak aspoň prídem domov tmavá z iných dvôvodov.
Už nám len pár dní zostávalo a blížil sa koniec, no voda nie a nie prísť na návštevu. Ešte sa zastavila na slovko s niekoľkými ľuďmi, tí druhí iba závidieť mohli, zase odišla bez rozlúčky. My sme sa rozprávali, zabávali, spievali, spoznávali, radovali z ešte úspechu našich hokejistov. Aj sklamania boli, aj slzičky tiekli, aj nepekné slová padali... ale taký je "skupinový život".
Už sa blížil skutočný koniec, mohol byť aj skôr, ale my sme chceli dokončiť takú krásnu kapitolu nášho štvorročného románu. Ťažko sa nám odchádzalo, jediné, prečo by som v ten okamih aj na vlastných domov šla, bola plná vaňa vody... nie, to by som veľa vody minula, stačila by sprcha vo vlažnej vode a splachujúce vecko.
Unavenú, špinavú, šťastnú i smutnú ma toto pohýnalo smerom domov, za rodinkou úžasných a do mojej kúpelne, tak vzácnej... Oslavovala som, videla som tiecť vodu... Vážim si ju!:) Čo sa nenaučíte na lyžiarskom výcviku?;)
