Mám teraz zapnutý notebook, chcem akože písať kritiku na Umění kritiky, ale ešte som sa to nejako nenaučila, ako kritizovať myslím, na to som tam príliš krátko. Inak mám pocit, že som sa tam dokopy nič moc nenaučila, možno iba rozlíšiť explicitnú scénickú poznámku od tej implicitnej. Ale vlastne hej, naučila, ako si na internete zarezervovať dva týždne dopredu lístok domov a potom späť, lebo autobusové linky na nás s... Hlavne, keď v Brne platím a za mnou Slovák, predo mnou Slovák, ale tých pár autobusov na tých Slovákov nestačí. Potom len tie krvilačné boje o miestenky. Ach jaj.
A tak teda idem akože študovať. Akože to, po čom som posledný rok a pol tak veľmi túžila a teraz som nevďačná. Neviem, či som si vybrala správne. Ale teraz vlastne neviem nič. Príliš obrovská vaňa citov. A ako moja mama hovorí, ja by som nebola spokojná nikde a s ničím.
A tak dnes v noci zase nebudem spať, ale písať. Nie na blog, také to blogové písanie do vetra už je pre mňa sviatok. Ale do tej mojej JAMY, že prečo sa mi (ne)páčil starý Gondry a potom si vymýšľať, ako sa asi správa kolektív pubescentných ľudí pri príchode novej učiteľky.
Inak v Brne máme temer zadarmo všetky divadlá, len ešte mať zadarmo aj drahocenný čas na sedenie v nich. Nedbala by som. V Národnom hrajú nejakú Kapéliu z Montmartru (neviem, ako sa to píše), ale keď to vidím na programe, ktorý si vždy zoberiem zo Spolku, tak zavriem oči a vidím ju, ako si tam na kanály hádže žabky do vody. Na to by som chcela ísť, aj sama, lebo tak sa tu v tom meste cítim. Bez stromov. Bez farieb.
A dnes ako som ráno šla do kostola, pod pazuchou som mala Rady skúseného diabla v angličtine, lebo sa akože chcem naučiť lepšie po Anglicky, aby som mohla ísť do sveta, lebo ten má vraj pre nás budúcich tvorcov otvorenú náruč, len tá angličtina. Ach jaj.
Tak ako som išla do toho kostola, stretla som malú Pavlínku. Ona je už štvrtáčka na základke. Ja som len prváčka. Sme sa smiali, že aká som maličká. Sa ma pýtala, kam to chodím do tej školy, že ma doma dávno nevidela. Ja že na tú scenáristiku. A ona, že čo to je, lebo to nepozná. Tak som jej povedala, že to ako možno raz budem písať také tie veci podľa ktorých sa točia filmy. Sa na mňa usmiala. A potom sa ma opýtala, že aký by som chcela napísať prvý film. Ja som zostala ticho. Dlho. Zaskočila ma. Že či o zvieratkách, lebo ona chce ísť na veterinu do Nitry a potom na vysokú veterinu do Prahy, ale nechce pitvať mačky, lebo tie sú nechutné. Koníkov by rada. Na vysokej. Hovorím jej, že ja o zvieratkách filmy písať nechcem, asi skôr o ľuďoch, o vzťahoch, trochu tak fantazijne. Ona sa mi pýtala, či to je ako z toho filmu v telke, lebo že tam nejaké kung fu robia, a že to je také vymyslené, a že ona by to kung fu tiež chcela robiť. Ja som bola ticho, lebo telku teraz nepozerám.
Neviem.
Viem iba to, že dnes nepôjdem skoro spať a že spať nepôjdem ani zajtra... dlho. Možno cez víkend, keď sa vrátim z vrbovského cintorína, ktorý bude zas raz blikať a ja sa v tom svetle prenesiem späť. Možno, ak budú mať ešte miestenky domov a späť.
Neviem.
