Nevyzliekajte ma pohľadom, aj tak nič neuvidíte, pevný a nepriehľadný skafander. Len oči vidieť spod hnedých okuliarov, ružové už dávno vyšli z módy. Veľa sa toho teraz nenosí, leží na dne zásuvky. Vyťahujem staré veci, niekedy človeku pristane závoj minulosti. Nechcem byť novinka s nálepkou „Kúp si ma". Zadarmo nič nedostaneš, zarábaj, predávaj, kupuj - nechutný kolotoč.
Stojím na autobusovej zástavke, sklon slnečných lúčov vyhráva, silne oslňujú. Stojím tam medzi toľkými, no úplne sama. Sama so sebou, v každodennom rozhovore, v závale myšlienok. Stojím, ale svet nestojí, uteká predo mnou, ja sa nerada naháňam, športový antitalent.
Už len krok, zdvihnem nohu a som tam, stojím pred tým, kto ma chvíľu bude viesť na ceste. Polovičný za sedem korún do Vrbového, mám rada tieto slová, slová domova. Horko nám je stále, nie len pri vysokých teplotách, stále niečo hreje, ľudské zdroje tepla. Vodičovi po čele steká kvapka potu, potôčik námahy. Má to ťažké ujo vodič, na starosti toľkých ľudí cestujúcich do neznáma, no aspoň s jednou známou zastávkou. Nečudujem sa tým kvapkám slanej vody.
Teardrop on the Fire (Massive Attack)
Páli, zožiera oheň poslednú vlahu v nás, treba hasiť. Plakala a slzami polievala svoj žiaľ. Často plačem, plytvám zásobami slaných tekutín. Utešujem sa myšlienkou, že vody v oceánoch je stále dosť, len škoda, že tie skutočné oceány sú príliš ďaleko. Plačem a nič z toho, hádzať hrach o stenu. Tmavé okuliare, chránia pred škodlivým slnkom, chránia pred škodlivými pohľadmi.
Až príliš rozmýšľam, rozmýšľam bez rozmyslu. Pozerám von oknom, stále tie isté stromy a domy, mala by som kúpiť kvety a zasadiť ich popri šedej ceste. Budem ich polievať, burinu trhať, aj sa s nimi rozprávať, vraj sa im potom lepšie darí. Konverzujem neplnohodnotne, musím sa to naučiť.
„Ahoj, ako?..."
„A dá sa... čo ty?"
„Pohoda..."
U nás máme jednu hlavnú ulicu a kopu uličiek okolo, rodné moje mestečko. Všetko je tu tak blízko, len ako keby sa ľudia od seba vzdialili. Už sa navzájom nezdravíme, nepoznáme sa, stále nové tváre, staré sa strácajú, nevidené. Silené úsmevy posledných známych, tí predposlední pred vami stoja s nápisom „Prečo toľký pesimizmus?".
Neviem, neprichádzam na to, nevidím, nepočujem, ne... nechcem. No jedno viem, ešte stále som tu a hľadám niečo... (trocha optimizmu)
