Prečo toto všetko? Chcete odpoveď?... Rodina a Ja... V poslednej dobe dva iné svety, ktorých stredy sa neustále vzďaľujú. Plávame v jednom mori, ale každý iným smerom. Deň, čo deň som od nich ďalej, strácam ich súradnice, zabúdam. Zabudnem raz úplne? To by som nechcela, ale bojím sa, sedíme spolu za jedným stalom, no predsa každý sám.
Smutná kráčam tmavou ulicou a vo svetle pouličnej lampy hľadám obľúbenú náušnicu mojej sestry. Áno, práve tú, ktorú som dnes stratila, stratila ešte vtedy, keď som sa smiala a bola šťastná z ďalšieho pekného dňa, ktorý ešte neodhalil všetky svoje tajomstvá. Nemôžem ju nájsť, jediné, čo teraz vidím sú slzy mojej "malej sestričky":( Som na seba nahnevaná, boli to náušnice, ktoré som jej darovala pred dvomi mesiacmi k narodeninám a teraz som si ich požičala k nenávratnu. Len obrovské ticho, ktoré nás teraz oddeľuje.
Rodičia, o tom potom. V obývačke sedí mama, štrikuje a pozerá nejaký film. Je na mňa nahnevaná, má aj prečo. Zabúdam, počúvam len to, čo chcem, len to, čo sa mi páči. Zahľadená do seba zabúdam na tých, ktorí ma priviedli na tento svet. Na otca, ktorý leží na gauči a teší sa, že mu v rádiu opäť zahrali na želanie.
Nikdy nepochopím dospelých, "veľké dieťa" sa vo mne nezaprie. Nepochopím ich hádky pre malichernosti, najmenšie z najmenších, nechápem... Možno raz pochopím, áno pochopím, keď aj ja budem patriť do sveta "dospelákov". Pochopím, prečo hľadia na vec len z jedného uhla, práve toho svojho. Prečo práve ich slová, myšlienky, skutky by mali byť tie správne. Áno, poznám to, rodičia majú vždy pravdu. Za pravdu sa treba biť, aj ja som toho názoru. Ale, čo keď tá ich alebo moja pravda pravdou nie je? Hmm? Ach tá tvrdohlavosť...
Priznávam, nie len raz som urobila omyl, aj napriek tomu, že ma naši upozorňovali. Potkla som sa, spadla som, udrela si kolená, bolelo, aj slzy tiekli... výčitky... uvedomila som si, že rodičia mali pravdu.
Neviem, či to je len u nás tak, ale bojím sa, bojím sa oponovať našim, povedať svoj názor na vec, už len preto, že viem aká by bola ich reakcia, nerada sa hádam, tak si len tak sedím, hľadím si svoje, idem von... zase len to TICHO... trápne ticho v dome, v našom kráľovstve, ktoré mám aj tak najradšej.
Mám rada svoju rodinku, aj oni majú radi mňa, citím to, viem to, inak by toľko pre mňa a sestru nerobili. Za všetko som im vďačná, za všetulienko, lebo to, čo mám, hmotné i to duchovné sa mi podarilo získať vďaka nim. Som vďačná za ich lásku, kritiku, napomínania, ktorými chcú docieliť možno to, aby sa v mojom živote neopakovali ich chyby z mladosti. Áno, rozumiem tomu, aspoň niečomu z toho nezrozumiteľného.
Možno si poviete: "Ach, ďalšia pubertiačka, ktorej sa nepáčia rodičovské zákazy a príkazy!" Možno aj hej, ale ja ich beriem, dodržiavam (hanbím sa, často zabúdam; napr. zavolať mame do práce, v ktorom riadku štrikovania skončila, hodiť špinavé veci do práčky). Nesnažím sa však, za každú cenu ísť proti múru, mám ten "múr" až moc rada nato, aby som ho zbúrala. Nechcem, aby každé moje slovo a čin urobil puklinu a narušil statiku, aj tak krehkej stavby.
Toto všetko ma trápi, nechcem, aby medzi rodičmi a deťmi vznikali nezničiteľné bariéry. Chcem, aby sme sa dokázali navzájaom chápať, dokázať sa vžiť do problémov a pocitov toho druhého. Zavrieť oči a cítiť puto, ktoré nás spája. Tešiť sa na návrat domov, kde ma čaká milé slovo, pochopenie, povzbudenie, a nie len to ubližujúce ticho. Slová dokážu toho naozaj veľa...
Viem, chcem toho veľa. Nestačí len chcieť, ale aj konať, treba skutky, slová v tomto prípade nestačia. Rodina je najcennejší perlový náhrdelník, každý nemal to šťastie, že ho dostal do daru, tak tí, čo ho máme ukrytý v pokladnici klenotov si ho vážme. Nezábúdajme, že každá perla má nevyčíslitelnú hodnotu, tak si svoje perličky strážme a nedopustime, aby sa naše náhrdelníky rozsypali.
