Ležiaci pacient si v nemocnici veľa hygieny neužije. Teda všetko je nastavené na minimálne úsilie. U mňa to bolo podobne. Prvé obmedzenie pohybu prišlo s podávaním infúzií. Neskoršie komplikácie s dýchaním a nutnosť používať kyslík znova len obmedzili pohyb a nakoniec už ani telo nevládze vstať a ísť na WC či do kúpeľne. Najprv som dostal bažanta - plastovú fľašu na močenie. Neskôr zavedený katéter do močového mechúra a moč vyvedený do plastového vrecúška. Stolica sa vyrieši jednorazovými plienkami a jednorazovými podložkami. Existuje ešte aj misa na stolicu, no veľmi ju sestričky nechcú, lebo s tým majú viac práce ako s plienkou. Na “umývanie” používajú špeciálnu penu a vlhčené utierky. Vlhčené utierky bežne nemajú, zabezpečí si ich pacient. Taktiež pacient zabezpečí krém Sudocrem. Samotná hygiena je ráno, keď prinesú lavór s vodou, do neho pridajú sprchovací šampón od pacienta a potom poumývajú vlhkou handričkou namáčanou v lavóre. Tečúcu vodu pacient nevidí týždne.
U mňa dva mesiace moje nohy (hlavne chodidlá) nevideli žiadnu vodu. Keď ma neskoršie fyzioterapeut postavil na nohy a začali sme robiť prvé kroky, z hľadiska hygieny sa nič nezmenilo. Pritom moja izba mala samostatnú kúpeľňu so záchodom a sprchou. No nebolo toho, kto by ma tam zobral a venoval sa tomu. Personálny stav našich oddelení zrejme toto nedovoľuje. Škoda.
Na oddelení ARO to bolo o trochu lepšie. Dokonca ma raz aj oholili. Malá poznámka k oblečeniu - na oddelení ARO (správny názov je Oddelenie akútnej a intenzívnej medicíny - OAIM) nemá pacient žiadne oblečenie, len je prikrytý plachtou. Na ostatných oddeleniach som mal tričko, ktoré mi prezliekali za čisté každé ráno. Ak niekedy nevyšlo, tak maximálne po dvoch dňoch. Mal som tie tričká aspoň štyri a keď už som mal povolené krátke návštevy, tak to Vierka brávala domov vyprať. Ležal som v posteli, pod hlavou som mal vankúš, k tomu jeden malý vankúšik z domu, bol som prikrytý paplónom.
K hygiene doma - toho sme sa najviac obávali. Nevedel som chodiť bez chodítka. Tak mi pred príchodom domov kúpili bažanta. Taktiež sme mali nejaké plienky, plienkové hohavičky a jednorázové podložky. Syn Tomi bol v tom čase doma, tak sme na komunikáciu používali walkie talkie režim na hodinkách Apple watch, keď fungujú ako vysielačky. Zavolal som ho, prišiel a pomohol mi vstať a oprieť sa o chodítko. Nejak som s chodítkom došiel pred záchodové dvere a tam mi znova pomohol sa presunúť dnu. Na záchod sme namontovali takú podložku, aby bolo sedátko vyššie. Niekde to volajú aj zvyšovač WC a dá sa kúpiť za cca 30 EUR. Bolo to lepšie, no aj tak som nedokázal z neho vstať bez pomoci. Pri sedení na zvýšenom WC mi vadilo, že mám nízko nohy. Tak som vymyslel riešenie. Šaňo v práci našiel vhodnú krabicu a vyplnil ju nejakým polystyrénom a tú som si podkladal pod nohy. Takto som fungoval asi 3-4 týždne a potom sme to demontovali. Už som zvládal si sadnúť na normálnu výšku.
S kúpeľňou to bolo ešte náročnejšie. Požičali sme si takú plastovú dosku originálne na to vyrobenú, aby sa dala dať krížom cez vaňu. Od chodítka pred dverami kúpeľne (neprešlo cez 60 cm zárubňu) mi pomohli dostať sa k vani a otočiť sa chrbtom a opatrne si sadnúť na tú dosku. Potom mi pomohli preložiť nohy postupne po jednej do vane. Tak som sedel nad vaňou na doske, čo tiež nebolo pre mňa úplne ľahké. Bol som veľmi slabý. Zažiť znova tečúcu vodu po dvoch mesiacoch bolo úžasné. Ja som sa radšej opieral oboma rukami a sprchovala ma manželka Vierka. Neskoršie som už zvládol aj v jednej ruke podržať sprchu. Taktiež som si zvládal už preložiť nohy cez hranu vane sám, najprv s pomocou rúk. Toto trvalo taktiež niekoľko týždňov. Postupne som už zvládol celý tento proces bez dopomoci, zvládol som sa osprchovať sám. Keď mi trochu zosilneli nohy a ruky, dokázal som si napustiť aj vaňu a odvážiť sa do nej ľahnúť. Ten pocit bol super. Len to bolo strašne tvrdé. Moje vychudnuté telo bolo ako kosť a koža a veľmi to tlačilo. Hovoril som si, že takto by som nemohol ísť na tobogány.
Pôvodne sme zvažovali zrekonštruovať celú kúpeľňu. Plánovali sme vyhodiť vaňu a urobiť sprchovací kút. Vierka s Tomim urobili počas mojej hospitalizácie veľa práce. Vybrali dlažbu, obklady, batérie, skrinky, urobili dizajn. Všetko dohodli v kúpeľňovom štúdiu firmy Mirad. Mali aj kontakt na majstra, no nakoniec sa rozhodli to odložiť. Bola tu dosť reálna obava, že by sa to nemuselo stihnúť do môjho príchodu. Tak sme to nakoniec zvládli aj v starej kúpeľni s vaňou. Po niekoľkých mesiacoch sme sa potom rozhodli k tomu vrátiť. Aktualizovali nám ponuku a dostupnosť materiálov. Zmenili sme dlažbu a jednu skrinku, ostatné bolo dostupné. Postupne nám navozili materiál a vybavenie do garáže. Dohodli sme sa s majstrom a v októbri sme sa do toho pustili. Trvalo to zhruba tri týždne a už máme dokončenú krásnu novú kúpeľňu so sprchovacím kútom. Možno o tom napíšem samostatnú príhodku.
Na záver ešte jedna poznámka k plienkam. Bolo to dosť ťažké psychicky prijať, že človek je odkázaný na cudziu pomoc aj v tak intímnej oblasti. V období mojich problémov s klostrídiami som mal dni, keď som potreboval pomoc sestričiek aj šesť krát za deň. Doma sme to nakoniec zvládli tak, že som “pošpinil” len dve plienky za celý čas. Keď sa mi v júli znova objavili hnačky súvisiace s klostrídiami, už som zvládal ísť na záchod a niekedy som používal plienkové nohavičky len tak pre istotu, keď už sme ich mali doma. Zvyšné nepoužité som neskôr daroval ďalej, nech poslúžia niekomu, čo ich viac potrebuje.
