Milí priatelia, rodina, kolegovia, geocacheri, bežci, bicyklisti, vtáčkari, spolupacienti, lekári, sestričky, fyzioterapeut, či masér, všetci čo ste ma podporovali a pomohli mi dostať sa až sem - ďakujem vám. Dnes mám malé narodeniny, je to pol roka čo ma priniesli z nemocnice domov. Tak som si povedal že je čas to skúsiť a vybral som sa zabehnúť svoj prvý kilometer. Nakoniec som zvládol viac. Tých osem minút moving time, ten pocit neviem opísať. Musel som si vyfúkať nos a utrieť slzy aby som tu písal ďalej. Za pol roka zazneli aj slová, že som mal šťastie, že sa stal veľký zázrak. Áno, ďakujem. Je za tým aj veľa ťažkej práce , bez vás by som to nedal. Posielam do Prahy objatie mojim najbližším, najmä tomu maličkému stvoreniu, pre ktoré sa oplatilo zabojovať. Show must go on.
V príbehu podfarbené pesničkou od Queen.
Nachádzam sa v Sanatóriu v Tatranskej Kotline na liečení. Pre tých, čo nevedia, bol som maratónsky bežec. Aktívne som behal od roku 2010. Mám odbehnutých 8 maratónov, 20 súťažných polmarotónov, sedem krát som odbehol štafetový beh Od Tatier k Dunaju. Ôsmy krát sa už nedalo, no môj tím to zabehol pre mňa a ja ako nebežiaci kapitán som to celé sledoval z pozadia. Skúsil som aj štafetu Štefánikovho behu z mohyly na Bradle do Bratislavy a mnoho Ďalších zaujímavých pretekov. Taktiež som viac krát štartoval na výnimočnej štafete Canapone v toskánskom meste Grosseto. Skrátka tisíce kilometrov, stovky hodín, mnoho priateľov.

A zrazu prišiel Covid-19 a ani som nevedel chodiť. Fyzioterapeut ma postavil na nohy a tvrdo sme pracovali na tom, aby sme mohli vrátiť požičané chodítko. Aby sme zvládli prvé schody a tak ďalej. O rehabilitácii, chôdzi či bicyklovaní napíšem snáď viac neskôr. No behať vôbec neišlo. Takmer som spadol, keď som prvý krát podvedome chcel pobehnúť pár krokov cez prechod pre chodcov. Neskoršie som skúsil bežiaci pás aj prvé metre na tartanovej dráhe, no bolo to ešte skoro. Rozhodol som sa preto pre prvý kilometer práve tu a práve teraz. V piatok mi naordinovali vyšetrenie krvných plynov v kľude aj po záťaži. Kvôli tomu som musel absolvovať 5 krát schodište na tretie poschodie - spolu 330 schodov. Dal som to na bomby a tep mi prvý krát po viac ako roku vybehol na 175. Aj tým som získal vnútornú istotu, že ten kilometer už zvládnem. Dnes, v nedeľu doobedu, som teda vybehol tu na chodníku v Kotline. Išiel som smerom k parkovisku kde sa začína túra na Plesnivec. Tam som sa otočil nazad, keď mi na hodionkách Siri zahlásila prvý kilometer za 6:22, bol to úžasný pocit. Dal som prvý kilometer a pokračoval som ešte trochu k parkovisku pod jaskyňou a vrátil som sa nazad. Fakt stačilo. Bolo to akurát. Dokopy to bolo 1,42 km a čosi pod 9 minút pohybu, teda priemerné tempo 6:15 min/km. Pre nezainteresovaných maratón je 42,195 km a týmto tempom by to trvalo 4 hodiny 24 minút. Zhruba takto som to aj behával, môj bežný čas bol okolo 4:21.
Toľko k môjmu prvému kilometru.
V čase, keď píšem tento príspevok, ide v správach na Markíze reportáž s názvom Vakcína verzus hospitalizácia. Už nikoho nepresviedčam, ale verte mi, tých mojich posledných osem mesiacov nechcite zažiť.
