Moje telo po návrate z nemocnice koncom mája 2021 bolo v nulovej kondícii. Popísal som o tom viac, ako som sa naučil chodiť, pribral som nazad na pôvodnú váhu. Postupne som zvládal nákup v Tescu naložiť do košíka, vyložiť do auta, z auta preniesť do pivnice. Vyniesť po schodoch do bytu napríklad minerálku som zvládol len postupne po jednej fľaši. Neskôr som už zvládol aj šestku minerálok. Sily pribúdali. V októbri som išiel do Tatier na Štrbské Pleso kvôli pohybu na tatranskom vzduchu. Na prechádzke okolo plesa som narazil na stanovištia na cvičenie. Na jednom bol šikmý rebrík vo výške nad hlavou. Povedal som si, že to musím skúsiť. Chytil som sa oboma rukami hore a nohy som malým posúvaním dával od seba, až som cítil, že visím na rukách. Skúsil som dvihnúť jednu nohu, okamžite veľký ťah a bolesť v opačnej ruke. Skúsil som na chvíľu druhú nohu, zabolela druhá ruka. Povedal som si, že musím skúsiť obe nohy a búm - brutálny ťah a bolesť do ramien a v momente nohy dole a pustil som ruky. Nevydržím ani chvíľu. Na druhý deň som prišiel zas a skúsil to znova, či som náhodou niečo nerobil inak. A výsledok ten istý. Aj keď to hlava nebrala, nevedel som visieť.
V novembri som išiel do kúpeľov a po návrate domov idem vysypať smetie. Pozerám na trepač na koberce (ako ma kamarát Filip opravuje - správne prašiak). Ja to musím skúsiť. Zavesím sa a snažím sa počítať do päť - 1 2 3 45 - v počítaní zrýchľujem ako sa len dá. Netrvalo to ani dve sekundy. Viac to neišlo, ale už som visel. Prídem hore a s radosťou sa pýtam Vierky, či vie, čo som skúsil - “zavesil si sa na trepač?” - “veď ťa poznám už 30 rokov”.
Týmto pokusom som na to znova zabudol a až teraz v januári idem okolo Torysy so Zuzkou, s ktorou cvičíme jogu. A bavíme sa a v tom ideme okolo ihriska - znova to musím skúsiť, ukazujem jej to. Visím pár sekúnd cestou tam aj nazad. Paráda. To bolo pred pár dňami.
Dnes som sa vybral prebehnúť sa. Druhý krát tento rok. Prvý krát som bol na na nový rok a dal som po mojom chodníku 2,8 km. Dnes je cieľ jasný - 3 kilometre. Spomenul som si, že v mieste, kde som sa zvykol otáčať, po 1400 metroch, je vedľa nové ihrisko. Otvorili ho len teraz pred zimou. Tak v hlave mením bežecký plán, pridávam zastávku na ihrisku. Bežím asi 9 minút a pribieham k ihrisku, som tu prvý raz. Vidím hrazdu v akurátnej výške. Rýchlo zhodnotím situáciu a položím mobil na zem, opriem o stojan na bicykle. Dám samospúšť na 10 sekúnd a zavesím sa. Visím a v duchu počítam, svetielko bliká. Cítim ťah v rukách ale držím to. Počítam pomaly do desať, je to tak akurát. Spustím nohy, púšťam sa, beriem mobil a pokračujem na chodník priamo okolo rieky. Vraciam sa nazad. Beží sa mi dobre. Na mojej fiktívnej cieľovej čiare mi to ukazuje 2,86 km, tak ešte pridávam cez prechod pre chodcov a k Jednote. Zahlási mi tretí kilometer a stačilo. Sadám do auta a idem domov. Vonku -5 stupňov, pocitovo -8. Keď vystupujem v garáži, cítim lýtka. Tie tri kilometre boli tak akurát.
Od teraz zaradím návštevu ihriska vždy, keď pobežím okolo. Raz to príde, keď zvládnem aj pár zhybov. Už sa teším.
