Pripojili ma na pľúcnu ventiláciu. Po roku môžem povedať, že som zdravý.
Nie na 100%, to možno nebude nikdy. Ale v decembri sme s angiologičkou uzatvorili liečenie trombózy, ktorej kompletná rekanalizácia sa potvrdila na CT. Ďalšie CT s vysokým rozlíšením zamerané na pľúca som absolvoval v januári a spolu s ďalšími pľúcnymi vyšetreniami (napríklad vitálna kapacita) sme začiatkom februára uzavreli s pľúcnym lekárom aj toto. Pľúca sú zdravé bez trvalých zmien. Marcové vyšetrenie u internistu - kardiológa dopadlo dobre, s jemne zvýšeným cholesterolom zabojujeme bez liekov, pohybom a stravou. V minulom týždni som bol na transfúznej stanici pripravený darovať krv, dostal som pozývaciu smsku z NTS Košice. Po diskusii s lekárom sme sa dohodli, že to ešte počká dva mesiace, aby sme dodržali pol roka od ukončenia liečby trombózy, keďže som bral lieky upravujúce hustotu krvi.
K tým percentám - posudkový lekár sociálnej poisťovne pri dlhodobej dočasnej pracovnej neschopnosti stanovuje percentuálne mieru nejakých trvalých následkov, z čoho sa potom môže odvíjať nárok na invalidný dôchodok. Nad 70% sa považuje za sto, teda nárok na plný invalidný dôchodok. Medzi 30% a 70% je čiastočný invalidný dôchodok a pod 30% sa považuje za nula, teda bez nároku. To je môj prípad, teda aj podľa toho som zdravý, aj keď sa to rozhodnutie naťahovalo extrémne dlho. No výsledok je dôležitý.
Od marca som sa čiastočne vrátil do práce.
K mojej fyzickej kondícii, stále je na čom pracovať. Cez zimu som nezaháľal, bol som veľa vonku. Turisticky si už verím na čokoľvek. Absolvoval som zimný výstup na Predné Solisko, skialpový výšľap zo Štrbského Plesa na chatu pod Soliskom a ďalej v mačkách s cepinom v snehu na vrchol. Vyskúšal som aj zjazdové lyže v Lomnickým sedle, išlo to. Bežkoval som viac krát - Štrbské Pleso, Uloža pri Levoči, Zlatá Baňa vrátane okruhu okolo Šimonky. Bicykloval som pomerne dosť na trenažéri. S príchodom jari som už bol aj von na elektrobicykli v lese a na cesťáku po asfalte okolo Torysy. Dokážem už behať v pomalom tempe do pol hodiny. Ruky tiež naberajú silu, trénujem v boulderovej hale na umelej stene, kde zvládam cesty obtiažnosti 1 a 1+. Teším sa, že znova skúsim golf.
K včerajšiemu výročnému dňu - celý deň mi behali v hlave spomienky, ako sa to pred rokom skomplikovalo. Aké boli prognózy a koľko to dalo úsilia dostať sa z toho, to všetko za podpory rodiny, kolegov, priateľov a širokého okolia. Vybrali sme sa na jarnú prechádzku. Za cieľ sme si zvolili Malkovskú Hôrku a novootvorenú vyhliadkovú vežu.
Malkovská Hôrka a jej okolie je moje ihrisko. Je to najvyšší bod Prešova (480 m.n.m.) a 20 metrová veža k tomu pridala bonusový výhľad na mesto. Vidno z nej aj okolité dediny a pohoria, 3 či 4 hrady. Zobrali sme so sebou aj babku a zvolili parkovanie na Cemjate, aby sme mali čo najmenšie prevýšenie. Deň predtým, som tam bol na elektrobicykli, tak som vedel, že je sucho a v lese kvitnú kvietky. Príroda sa po zime prebúdza a ja som si to užíval. Veľmi som sa tešil na to obdobie, ktoré som pred rokom preležal.
Večer po výlete som oddychoval pri telke s pohárom prosecca s granátovým jablkom a pozeral správy a zrazu ide reportáž z nejakého cvičenia záchranárov v Prešove na Delni a tam pani MUDr. Ľubica Romanová. Hovorím: “moja pani doktorka, ktorá ma liečila na OAIM. Hovorila mi, že ma liečia ako Švejka” a s celým tímom pre mňa urobili medicínsky úplne všetko, už som potreboval aj trochu toho šťastia. A zjavne prišlo, som tu. Ďakujem.
Zadriemal som pri pozeraní Milujem Slovensko a keď som sa prebudil, bolo tesne pred polnocou. Tak som počkal na polnoc a vyriešil Wordle - každodenné hádanie 5-písmenového anglického slova. Keďže je to dnešné slovo, tak neprezradím, ale takmer som ho uhádol na druhý pokus, úplne to zapadlo k môjmu včerajšiemu príbehu. Začínam slovom súvisiacim s výletom a po dvoch slovách som mal všetkých 5 zelených písmen. Na tretí pokus som ich už len napísal spolu, správne slovo.
Wordle 294 3/6
🟨⬛⬛⬛🟩
🟩🟩🟩🟩⬛
🟩🟩🟩🟩🟩
Bolo 101 sekúnd po polnoci, expresne rýchlo. Nemohol som zaspať a v hlave mi znova chodili spomienky spred roka. Prvá noc na OAIM, ventilátor za mňa dýcha, vidieť to tak zvonku. Asi by to nebol vábivý pohľad. Veľmi by som ich chcel ísť navštíviť na oddelenie a pozrieť si to tam. Celý tím vykonal úžasnú prácu a verím, že čoskoro sa stretneme a poďakujem sa im osobne. Pracujem na tom, no situácia na oddelení ešte nie je úplne dobrá, stále platí zákaz návštev. Neviem si spomenúť meno lekára, s ktorým sa na tom dohadujem. Úplné zahmlenie v mozgu, takzvaný brainfog. Mám pocit, že sa mi to stáva častejšie, že si na niečo neviem dlho spomenúť. Hodinu sa prevaľujem v posteli a nie a nie na to prísť. V tom prichádza Vierka, ktorá taktiež zaspala pri telke. Hovorím jej, “Vieri pomôž mi s mojim brainfogom. Ako sa volá lekár, s ktorým si si telefonovala o mojom stave na OAIM?” Musím mu znova napísať. Vierka mi povie priezvisko a zrazu je všetko jasné. Konečne môžem zaspať. Na hodinách svieti 1:04.
