Keď odišiel autobus, čakajúci cestujúci boli všetci otočení jedným smerom – k miestu, kde mal zastaviť ďalší autobus. Na to miesto sa znenazdajky postavil mladý muž – tridsiatnik v maskáčovej bunde so začínajúcou hipsterskou bradou a začal svoj rečnícky prejav:
„Vážené dámy a páni, prosím o chvíľu pozornosti. Ospravedlňujem sa za to, že vás tu teraz vyrušujem. Stala sa mi ale veľmi nepríjemná vec. Cestoval som autobusom do Prahy, kde pracujem ako kuchár v reštaurácii v Karlíne. V autobuse som zaspal a niekto mi ukradol všetky veci, aj peniaze a doklady. Lístok do Prahy stojí 46 € a chcem vás veľmi pekne poprosiť, aby ste mi nejakými peniazmi pomohli. Chcem vám ešte povedať, že nefajčím, nepijem, ani neberiem drogy. Fakt sa potrebujem dostať do Prahy. Kto z vás mi pomôže?“
Skvelý rečnícky prejav – stručný, zrozumiteľný, emočne pôsobivý. Nikto sa ale nehrnul, aby mu dal nejaké peniaze.
Chlapík pristúpil k druhej etape svojho vystúpenia – vstúpil medzi ľudí a začal obchádzať človeka za človekom. Vždy pristúpil k niekomu, pozrel sa u do očí a opýtal sa ho: „Pomôžete mi prosím?“
Napriek srdcervúcnosti jeho pohľadov, i tónu jeho hlasu, mu asi osem ľudí povedalo nie. Potom pristúpil ku mne. „Pomôžete mi, prosím?“
Čo mu odpoviem? Môj postoj k žobrákom je dosť jednoznačný – považujem ich za podnikateľov, ktorí zarábajú na súcite iných ľudí. Obchodujú so svojim utrpením, na ktoré poukazujú pred „tými šťastnejšími“ a snažia sa v nich vyvolať ľútosť a pocit viny. Potom im ponúknu riešenie – môžete uľaviť svojmu svedomiu, keď mi dáte nejaké peniaze. O tom som písal aj na tomto blogu v článku "Ako sa brániť pred žobrákmi".
Uznávam, že sa medzi nimi nájdu aj skutoční chudáci, mrzáci a hendikepovaní ľudia, ktorí si len ťažko nájdu nejakú prácu. Alebo normálni ľudia, ktorí sa zhodou okolností ocitli v núdzi.
Viem, aké to je, pretože som sa v podobnej situácii kedysi ocitol aj ja. Keď som ešte študoval v Moskve, jazdieval som často medzištátnym rýchlikom. Pri jednej ceste domov na Slovensko so mnou v kupé cestoval mladý Rus, asi 25 ročný, taký „správny chlapík“. Hneď po nastúpení do vlaku vytiahol fľašu koňaku a polovicu cesty nám bolo veľmi veselo. Rozprávali sme si rôzne zážitky, vtipy, spievali sme. Potom sme sa uložili k spánku a ja som ani nevedel, kedy v noci ten „správny chlapík“ vystúpil.
Pred štátnou hranicou sa kupé vyprázdnilo, takže ma pohraničná kontrola našla v kupé samého. Opýtali sa ma, koľko so sebou veziem peňazí a aby som im ich ukázal. Keď som im ich chcel ukázať, zistil som, že žiadne peniaze nemám. Tá sviňa prezlečená za „správneho chlapíka“ ma pred tým, ako vystúpila, totiž totálne okradla! Keby ma v Poprade na stanici nečakali rodičia s autom, tiež by som bol odkázaný žobrať od dobrých ľudí peniaze na lístok domov. Dobre teda viem, ako sa cíti človek, ktorého v spánku vo vlaku okradli.
Riešil som dilemu. Mám mu dať pár eur na lístok, alebo nie? Silno som váhal. Nakoniec prevážili pochybnosti o tom, že hovorí pravdu. Moja intuícia mi našepkávala, že sa nejako veľmi ospravedlňoval za to, že nás všetkých oslovuje. Odpovedal som mu teda NIE.
Vedľa mňa stál chlapík v kravate, ako ja. Náš „okradnutý“ pristúpil k nemu: „A vy mi pomôžete?“
Kravaťák sa ho opýtal: „A určite si nevymýšľate?“
Náš „okradnutý“ sa zaprisahal, že nie. „Fakt ma okradli v autobuse a zajtra musím nastúpiť do práce. Pomôžete mi prosím.“
Toto bolo skutočne presvedčivé. Vravím si, päť eur mi chýbať nebude a aspoň pomôžem človeku v núdzi. Pripojil som sa k tomu kravaťákovi a dal som „okradnutému“ tiež päť eur. Ten sa okamžite vyparil.
Pozreli sme sa s tým kravaťákom na seba a v očiach sme mali rovnakú otázku - „Skutočne si nevymýšľal? Veď lístok do Prahy môže stáť maximálne 30 €.“
Tak som to pre seba uzavrel s tým, že som si za 5 eur kúpil dobrý pocit, že som pomohol človekovi v núdzi. Je síce pravda, že ten pocit trval asi iba desať sekúnd, ale stálo to za to!
Druhý deň predpoludním som nastúpil do rýchlika smer Košice. Ešte sme sa ani nepohli zo stanice, keď som začul známy hlas: „Vážené dámy a páni. Venujte mi prosím chvíľu pozornosť. Stala sa mi veľmi nepríjemná vec. Cestujem z Prahy do Košíc a niekto ma vo vlaku o všetko okradol. Prosím vás, prispejte mi na lístok domov.“
Je toto možné?!? Vravím mu: „Včera, keď som vám dal 5 eur ste tvrdili, že cestujete do Prahy. Teraz zrazu cestujete do Košíc.“
Náš „okradnutý“ zamumlal niečo, že sa mu zmenili plány a okamžite sa vyparil. Spolucestujúci študenti z vedľajších sedadiel mi na to povedali, že to je známa firma. Vraj už o ňom a jeho podnikaní kolujú fotky na Facebooku.
Tak som sa zase raz nechal nachytať. Moja trauma z minulosti vo mne vyvolala empatiu k človeku v zdanlivo podobnej situácii. Zaujímavé na tom je, že ma to nijak zvlášť nemrzelo. Keď som mu včera tých 5 € dával, dával som mu ich s vedomím, že možno klame. A tento prípad ma iba utvrdil v tom, že mám viac veriť svojej intuícii. Môj prvý dojem z toho človeka bol, že klame. A ukázalo sa, že bol správny. Preto radím aj vám, ak sa vám niekedy niekoho uľútostí, pomáhajte mu iba do takej sumy, kedy vám nebude ľúto, ak zistíte, že vás oklamal.
