Zatiaľ čo na strane povstalcov bolo okolo 21 až 22 tisíc mužov, na strane cisárskej armády bolo približne 20 tisíc vojakov.
26. decembra 1704 sa pri Trnave medzi riečkami Trnávka a Parná uskutočnila bitka. Na jednej strane boli povstalecké vojská vedené Františkom II. Rákocim. Oproti nim stála cisárska armáda, ktorej velil poľný maršal Siegbert Heister. Čo však bolo jej príčinou?
Bitka pri Trnave je súčasťou vojenských stretnutí, ktoré sú charakteristické pre povstanie Františka II. Rákociho (1703 – 1711). Príčinou tejto bitky bola skutočnosť, že cisárska strana pod vedením Siegberta Heistera potrebovala doručiť zásoby, proviant a strelivo do pevnosti Leopoldov, ktorú v tom čase obliehali Rákociho kuruci (vojsko povstalcov). Trnavská bitka jeteda spätá s touto témou a jej súvislosťami.
Dátum bitky je veľmi špecifický - Druhý sviatok vianočný. Prečo práve tento deň?
K bitke, ktorá sa uskutočnila na sviatok sv. Štefana, nedošlo zámerne (myslím tým dátum 26. decembra); išlo o výsledok časového sledu udalostí, presnejšie postupu, prípadne ústupu a manévrovania oboch armád. 18. decembra totiž cisárske vojsko prekročilo Moravu pri Suchej Krute (Dürnkrut), aby z oblasti Záhoria (zo Stupavy) postupovalo cez pohorie Malé Karpaty a Podunajskú nížinu smerom k Leopoldovu. Dvadsiateho tretieho už cisárski vojaci obsadili Pezinok. Ráno na Štedrý deň (24. decembra) dosiahli Modru, kde zhruba 20 tisíc Heisterovych mužov vypilo okolo 100 tisíc litrov vína (čo predstavuje 5 litrov vína na hlavu); takýmto, z dnešného pohľadu „netradičným“ spôsobom oslávili začiatok Vianoc. Ráno 25. decembra sa poľný maršal so svojim vojskom presunul cez Budmerice do priestoru obce Ružindol západne od Trnavy. Odtiaľto plánoval pokračovať k Leopoldovu.
Je známe, že sa velitelia dohodli na mieste konania bitky. Koľko je na tom pravdy? A čím je to zaujímavé?
Velitelia sa na mieste trnavskej bitky nedohodli. Cisárska strana mala rámcové informácie o pohyboch Rákociho vojska, avšak dáta o počte povstalcov boli značne prehnané (40 až 60 tisíc mužov). Zdanlivo veľká prevaha nepriateľa vyvolávala u Heistera obavy o výsledok prípadnej zrážky s kurucmi, a preto zvažoval možnosť ústupu. František II. Rákoci (Rákóczi) a jeho štáb naopak disponovali pomerne spoľahlivými informáciami o protivníkovi, ktorého pri Ružindole pozorovali jazdecké oddiely Ebeckého (Ebeczky) a Očkaia (Ocskay). Trnava bola obsadená menším počtom povstaleckých pešiakov.
Terén medzi Trnávkou a Parnou je rovinatý a vyhovoval pre boj jazdy, ktorá predovšetkým na strane povstalcov prevažovala nad pechotou. Tok Parnej mal miestami strmé brehy a pri Hrnčiarovciach lokálne vytváral mokrade. Túto skutočnosť využil Heister, ktorý z Ružindola, resp. Bieleho Kostola viedol svoje kolóny paralelne s touto riečkou, ktorá prirodzene chránila pravý bok – a počas bitky tyl cisárskej armády.
Aké počty vojakov mali jednotlivé strany? Aké mali vybavenie v rámci zbraní jednotlivé strany?
Informácie o počtoch vojakov zúčastnených strán sa rôznia. Cisárska armáda disponovala zhruba 20 tisíc mužmi, kým kurucov bolo približne 21– 22 tisíc. Dá sa povedať, že sily Heistera a Rákociho boli viac-menej vyrovnané.
Povstalci nasadili do boja 17 neúplných plukov jazdy po cca 800 mužoch. Cisárske velenie použilo 10 jazdeckých stotín, ktoré tiež nedosahovali plné počty. Ďalej treba spomenúť 7 – 8 tisíc Rákociho hajdúchov, čiže pešiakov (5 plukov, vrátane jednotky francúzskych granátnikov), ktorí stáli proti piatim cisárskym plukom (asi 6 tisíc mužov). Tak ako v prípade jazdy ani tieto jednotky neboli úplné. Ďalej tu boli kanóny, 6 kusov proti 24 na cisárskej strane.
Zásadný rozdiel medzi protivníkmi spočíval vo vycvičenosti, disciplíne, výzbroji a výstroji, v čom mala jednoznačne navrch Heisterova armáda (napr. palebná sila cisárskej pechoty štvornásobne prevyšovala kurucov). Memoárová literatúra, svedectvá a hlásenia účastníkov bitky (vrátane S. Heistera) však vysoko oceňujú udatnosť pešiakov v strede bojovej zostavy povstalcov, ako aj taktickú vyspelosť ich hlavného veliteľa Fiervilleho.
Vieme, že vybavenie pre vojakov sa dalo získať po bitke rôznym spôsobom. Aké boli jeho špecifiká?
Faktom je, že predovšetkým povstalci mali obrovský problém, najmä čo sa týka pušiek u pechoty, respektíve karabín a pištolí u jazdectva. Rákociho pešiak – hajdúch so šabľou a fokošom (sekerkou na dlhom porisku) na väčšiu vzdialenosť nemohol konkurovať cisárskemu vojakovi s puškou, na ktorej mal nasadený bajonet. V trnavskej bitke malo pušku s kresadlovým zámkom približne 1,5 tisíca hajdúchov, čo bolo žalostne málo.
Vzhľadom na tieto skutočnosti je pochopiteľné, že po vyhratom boji si z bitevného poľa zoberiete to, čo vám chýba. Kuruci to však neboli.
A téma oberania mŕtvych o cennosti? Občas ho dôstojníci tolerovali, ale vo všeobecnosti bolo zakázané. Ak táto aktivita presiahla únosnú mieru, tresty pre vinníkov boli prísne, obesenie, zastrelenie alebo ich usmrtili priamo na mieste činu. Treba si však uvedomiť, že osobný majetok bežného vojaka v danom období pozostával z drobností, napríklad gombíka (kovového alebo z dreva či kosti), hrebeňa, fajky, malého množstva tabaku, tvrdého chleba alebo drobnej mince. Hodinky padlých dôstojníkov, tabatierky či dokonca šperky však boli vyhľadávanou korisťou víťazov. Pokušeniu rýchleho zbohatnutia preto mnohí nedokázali odolať.
František II. Rákoci ako jeden z veliteľov sa zapojil do bitky až neskôr. Nepoznal totiž terén pri Trnave. Ako to s ním bolo?
Armáda Františka II. Rákociho v podvečer bitky táborila vo Vlčkovciach pri Seredi, odkiaľ sa nadránom 26. presunula k Trnave.
Rákoci nepoznal krajinu bojiska a jej terén. Aj preto chcel z Vlčkoviec vyraziť s vojskom o polnoci z 25. na 26. decembra. Z informácií, ktoré mu prinášali poslovia Ebeckého a Očkaja mal totiž pomerne spoľahlivú predstavu o Heisterovej armáde. Z Vlčkoviec do Trnavy je to vzdušnou čiarou asi 7 – 8 km a vojsku by pochod trval približne tri hodiny. V takomto prípade by kuruci dorazili na bojisko okolo štvrtej, najneskôr piatej nadránom a Rákoci so svojím štábom by mal dostatok času na jeho bližší prieskum. V decembri totiž začína svitať okolo pol ôsmej a cisárske vojsko sa z Ružindola smerom k Trnave začalo presúvať až okolo desiatej. Okolo poludnia za Bielym Kostolom na pravobreží Parnej Heister zoradil svoje jednotky do bojovej zostavy v tvare úzkeho obdĺžnika: tvorili ju striedavo jednotky jazdy a pechoty, medzi týmito dvoma líniami sa nachádzal trén so zásobami pre Leopoldov (zálohu tvorila jazda, ktorá stála za druhou líniou). Daná formácia bola neštandardná, pretože v prípade potreby druhá línia (kvôli prekážajúcim vozom so zásobami) nemohla efektívne pomáhať jednotkám v prvej línii.
Žiaľ, k prieskumu budúceho bojiska nedošlo. Mikuláš Berčéni (Bercsényi), zrejme najdôležitejší muž v Rákociho okolí, totiž presvedčil hlavného veliteľa, že nevycvičené vojsko kurucov nemusí zvládnuť nočný presun k Trnave. Navrhol, aby začali pochodovať neskôr, pred úsvitom (okolo šiestej, štvrť na sedem). Kvôli nezhodám vrchného velenia (výber bojiska, taktika a i.) sa jednotky povstalcov začali rozvíjať v poliach západne od potoka či riečky Trnávka až tesne predpoludním, asi po jedenástej hodine. Naviac v tomto čase začalo husto snežiť; vial severozápadný vietor, ktorý sťažoval orientáciu a viditeľnosť.
Rákoci sa chcel presunúť na vyvýšeninu, ktorú vymedzuje priestor dnešného cintorína pri Kamennej ceste. Odtiaľto mal lepší prehľad o postavení oboch armád. V hustom snežení však zablúdil a ocitol sa za stredovou formáciou pechoty práve v čase, keď začala silná kanonáda. Jedna z gúľ dopadla do jeho blízkosti, pričom odtrhla nohu jednému z jeho pobočníkov. Napriek tejto nešťastnej udalosti sa Rákocimu podarilo bez ujmy presunúť na veliteľské stanovisko.
Je známe, že v deň bitky bola hmla. Ovplyvnila táto skutočnosť priebeh bitky?
Podľa dostupných informácií v deň bitky hmla nebola. Ako som spomenul vyššie, bolo chladno, mrzlo. Okolo poludnia začal padať sneh a fúkal pomerne silný severozápadný vietor, ktorý vháňal snehové vločky do tvárí Heisterovým mužom. Tieto činitele zároveň sťažovali rozhľad a dohľadnosť na bojisku.
Som presvedčený, že cisársku armádu nezaskočilo nevľúdne počasie, ale predovšetkým živelný útok jazdy na pravom krídle kuruckej zostavy, po ktorom nasledoval útok ľavého krídla, ďalej prezieravý postup Rákociho pechoty (v okamihu, keď boli spozorované záblesky z hlavní kanónov dostala príkaz k zaľahnutiu), ako aj udatnosť väčšiny hajdúchov.
Bitka skončila prehrou kuruckých vojsk. Aké boli straty na oboch stranách?
Zaujímavé je, že trnavská bitka sa zaraďuje medzi „málo“ krvavé. Povstalci stratili zhruba dve percentá svojho vojska, konkrétne 186 mužov. Cisárska strana prišla o približne 640 vojakov. Z nich padlo v boji 10 dôstojníkov a 370 vojakov (pešiakov a jazdcov), ostatní boli zranení.
Na strane kurucov zahynul iba jeden dôstojník, ktorý však do bitky vôbec nezasiahol. Išlo o veliteľa trnavskej posádky, ktorý keď začul kanonádu a streľbu z pištolí a pušiek vybehol od stola vo svojej rezidencii s tým, že prinesie nejaké nemecké parochne (cisárski vojaci totiž nosili parochne). Kým sa však dostal na bojisko v trnavských záhradách, do hlavy ho zasiahla guľka a „dobojoval“.
Napriek porážke kuruci stratili relatívne málo živej sily. Prišli však o svoje delostrelectvo (osem kanónov), bojové zástavy a schopného dôstojníka Fiervillea, ktorého zajali. Heisterovi sa podarilo zásobiť Leopoldov, ktorý pred trnavskou bitkou neúspešne obliehali Rákociho jednotky.
Zradám sa nevyhla ani táto bitka. Zrada Scharudiho oddielu a pridaniu sa k cisárskemu vojsku prispela k výsledku bitky. Aké ďalšie problémy sa vyskytli v rámci tejto bitky? Či už rozdrobenie vojska, strata kontroly velenia a podobne.
Zrada Scharudiho pluku? V skutočnosti nešlo o pluk, ale jeho oddiel predstavoval skôr prápor (približne 500 až 600 mužov). Najskôr treba povedať, ako sa Scharudi ocitol v radoch Rákociho armády. Johan Scharudi bol poddôstojník, vlajkonosič (Fanentreger), ktorý pôsobil v posádke dislokovanej v Nitre (kuruci ju dobyli 25. augusta 1704). V zajatí Scharudi využil ponuku vstúpiť do služieb Františka II. Rákociho, pretože si od toho sľuboval väčší postup. Mal totiž záujem o funkciu veliteľa nitrianskeho hradu, čo sa mu však nesplnilo. Napriek tomu, že získal hodnosť kapitána cítil krivdu a začal uvažovať o návrate do radov cisárskej armády.
Na úsvite 26. decembra Scharudi v utajení navštívil Heisterov štáb v Ružindole, kde sa dohodol, akým spôsobom ovplyvní priebeh ozbrojeného stretu. V kritickom momente, pri postupe jeho práporu k prvej cisárskej línii, Scharudi nariadil otvoriť paľbu na susedný Ňarádiho (Nyarády) peší pluk, ktorý sa nachádzal vpravo vo vzdialenosti asi 10 m. Vidiac, že do jeho radov strieľa vlastná jednotka, zákerne napadnutý pluk zakolísal a začal utekať z bojiska. Pohyb Ňarádiho hajdúchov strhol väčšinu kuruckých peších práporov, ktoré sa živelne začali sťahovať z bojiska.
Podobne (i keď menej zbabelo) sa zachoval aj ďalší nemecký pluk, ktorému velil Anton Bremer. V trnavskej bitke si táto jednotka počínala zdatne (v jej radoch bojovali aj francúzski granátnici), a dokonca sa jej podarilo prebojovať cez obe cisárske línie, vrátane jazdeckej zálohy. Po tom, čo Bremerovi muži strávili noc z 26. na 27. decembra v lese južne od Bieleho Kostola, vzdali sa Heisterovi do zajatia. Väčšina ich francúzskych spolubojovníkov predtým padla v boji.
Vďaka intervencii princa Eugena Savojského bol Scharudi omilostený a jeho vojenská kariéra pokračovala ďalej. Podlosť a zradu z 26. decembra 1704 mu však jeho spolubojovníci nikdy nezabudli a opovrhovali ním. Zomrel v roku 1730.
Scharudiho počin nepochybne ovplyvnil priebeh a výsledok bitky pri Trnave. Oveľa väčší problém však predstavovali nedisciplinovanosť kuruckej jazdy a málo kvalifikované veliteľské kádre v povstaleckej armáde. Myslím tým nielen najvyšších veliteľov, ale aj väčšinu dôstojníkov a poddôstojníkov s výmimkou Ebeckého, Očkaja a Firevillea.
Bitka sa začala útokom pravého krídla kurucov (velil mu Berčéni) na ľavé krídlo cisárskej zostavy, ktoré sa na Heisterov rozkaz začalo posúvať severozápadným smerom. Týmto manévrom chcel poľný maršal predísť obkľúčeniu zo strany Berčéniho jazdectva. Útok mal začať iba pluk Ebeckého, ale v rozpore s vydanými inštrukciami ho nasledoval aj vedľa stojaci Ilošvajov (Ilosvay) pluk a ďalšie jednotky. Pozorujúc útok pravého krídla udrela na zostavu nepriateľa aj jazda na ľavom krídle (velil jej Esterházy). Zároveň s jazdou začala postupovať aj pechota v strede Rákociho formácie.
Na pravom i ľavom krídle kuruckého vojska došlo ku krvavému boju a prelomeniu prvej línie cisárskej zostavy. V tomto okamihu sa však pozornosť väčšiny jazdcov na pravom krídle sústredila na trén v strede cisárskej zostavy, ktorý začali rabovať. Podobne sa zachovala aj časť kuruckých plukov na ľavom krídle. Hajdúsi pod velením Fiervillea medzitým postupovali vpred, aby sa zapojili do boja s cisárskou pechotou. Pohyby a tlak kuruckých jednotiek pozoroval Heister s obavami. Všimol si, že medzi rabujúcou jazdou pravého krídla a hajdúchmi vznikol voľný priestor, ktorým sa rozhodol preniknúť a udrieť do tyla vojska povstalcov. Poľný maršal tvrdo zaútočil s dragúnmi z pluku Fels, pričom bol úspešný. Takmer súčasne došlo aj k chaosu v radoch kuruckej pechoty, ktorý vyvolala zrada Scharudiho. O výsledku bitky bolo rozhodnuté.
Pred touto bitkou sa kurucké vojská počas jesene v roku 1704 zdržiavali v Hlohovci a jeho najbližšom okolí. Zároveň Nové Zámky kapitulovali zo 16. na 17. novembra 1704. Mali tieto udalosti vplyv na Bitku pri Trnave? Ak áno, aký?
Uvedené udalosti nemali bezprostrednú súvislosť s konkrétnou bitkou. Obsadenie Nových Zámkov však malo význam z hľadiska kontroly oblastí Podunajskej nížiny. Na druhej strane, kuruci nedobyli pevnosť Leopoldov, ktorá zostala pod kontrolou cisára.
Z celkového hľadiska - aká bola príčina protihabsurských povstaní ako takých?
Obdobie protihabsburských (alebo tiež stavovských) povstaní zaberá dlhý časový úsek, od začiatku sedemnásteho po začiatok osemnásteho storočia. V chronologickom poradí išlo o povstania vedené osobnosťami uhorskej a sedmohradskej histórie, Štefana Bočkaia (Bocskai), Gabriela Bethlena, Juraja I. Rákociho (Rákóczi), Imricha Tökölyho – a napokon Františka II. Rákociho.
Aké boli ich príčiny? V skratke ich možno zhrnúť do troch bodov: konfesionálny, politicko-fiškálny a správny absolutizmus.
Na jednej strane náboženská sloboda, pretože väčšinu obyvateľstva v Uhorsku – a teda aj na území dnešného Slovenska, tvorili protestanti. Ich práva potvrdzovali napr. normy viedenského mieru (1606, ratifikované uhorským snemom v roku 1608) alebo šopronské články z roku 1681, ktoré však katolícki Habsburgovci nie vždy rešpektovali. Ďalej spomeniem daňové zaťaženie poddaných a nižšej šľachty. Štát totiž vynakladal obrovské množstvo peňazí na boj proti Turkom, príp. na vojny, ktoré viedol s inými mocnosťami na území Európy. Osobitnú príčinu protihabsburských povstaní predstavujú zásahy vládnucej dynastie do kompetencií mestských samospráv v Uhorsku a i.
