Povolanie kata zastával František Ignác Obenrauch 40 rokov. Išlo o nástupcu kata Gašpara Fraja. O týchto a ďalších podrobnostiach o katovi v Trnave nám porozprával Jakub Roháč zo Štátneho archívu v Trnave.
Hrdelné právo Trnava získala v období, keď získala status slobodného kráľovského mesta (prvého na území Slovenska). Čo všetko musel kat vykonávať? Spolu s vykonávaním trestu smrti.
Téme mestských katov v Trnave sa venovalo už viacero historikov. Predovšetkým je potrebné spomenúť riaditeľa trnavského archívu Jozefa Šimončiča, ďalej Martina Tibenského a k téme publikovala napríklad aj Darina Fridrichová. Ich výskum bol zameraný na neskorý stredovek a spravidla nepresahoval 16. storočie, hoci funkciu kata máme doloženú až do konca 18. storočia.
Právo meča Trnava získala priamo s prvým privilégiom slobodného kráľovského mesta v roku 1238. Spod právomoci richtára a prísažných boli samozrejme vyňatí šľachtici. Kat mal okrem popráv viaceré iné povinnosti - v rámci súdnej právomoci k ním patrilo aj verejnétrestanie previnilcov pri pranieri, značkovanie odsúdencov horúcim železom, samozrejme aj mučenie.
Najmä v stredoveku bol kat často „požičiavaný“ do iných miest a panstiev, ktoré síce mali právo meča, no rozpočet im nedovoľoval vydržiavať si ho ako zamestnanca na plný úväzok. Z toho občas pramenili spory o honorár, keďže „výjazdy“ boli spoplatnené vyššou sadzbou, aby sa kompenzovali náklady spojené s cestou.
Kati v Trnave boli mestskí zamestnanci od stredoveku až do polovice 19. storočia. Medzi nimi boli napríklad HansRassel (rok 1438), Matiáš Adam Zeilinger (rok 1685). Veľmi známy je však Gašpar Fraj. Čím sa preslávil najviac? A čo vykonali tí, ktorých popravil? Aspoň niektorí z nich.
Gašpar Fraj (Fray alebo aj Fraymon) bol údajne katom až 28 rokov. Zrejme nastúpil v roku 1712, menovite ho vieme dohľadať v roku 1717, do dôchodku odišiel v roku 1740. Hovorí sa, že popravil práve 28 zločincov, na konci kariéry odovzdal mestu svoj meč. Dokumenty dokladajú minimálne 22 popráv v tomto období, podrobne zdokumentované máme len niektoré z nich.
Napríklad Katarína Zemanovičová bola slúžka pôvodom z Banskej Bystrice, ktorá v novembri 1726 porodila nemanželské dieťa na latríne. Tehotenstvo tajila a dieťa po narodení uškrtila, rozrazila mu hlavu a hodila medzi splašky. V roku 1727 bola odsúdená na trest sťatia mečom s 17. januára popravená. Zaujímavosťou je, že ako slobodná dievka žiadala o milosť v prípade, ak by sa našiel niekto, kto by si ju bol ochotný vziať, no to sa jej nepodarilo.
V roku 1737 Ján Kres a Jakub Lukačič zavraždili a olúpili mlynára neďaleko hostinca v Častej, boli popravení mečom a vystavení na kolese.
V roku 1735 boli na smrť odsúdení za vlámania spolu až traja zlodeji, dvaja mali byť obesení a jeden sťatý, trest im bol ale zmiernení panovníckou milosťou Karola VI. na trest väzenia a nútených prác. S nástupom osvietenstva je badateľná tendencia častejšieho udeľovania panovníckych milostí, a to nielen v Trnave.
Omilostení páchatelia ale neboli prepustení, naopak, ich trest bol zvyčajne zmenený na viacročný žalár, nútené práce a fyzické tresty. V 18. storočí už vymizli tzv. zmrzačujúce tresty a postupne ustupovali aj verejné zahanbujúce tresty, čo vyústilo do odstránenia praniera z Trojičného námestia v roku 1787 (jeho torzo bolo objavené v pivnici jedného z domov na Štefánikovej ulici a dnes je vystavené na Nádvorí).
Panovníci v duchu osvietenstva na konci 18. storočia obmedzovali telesné tresty a mučenie, ktoré bolo v roku 1786 definitívne zakázané.
Nástupcom Gašpara Fraja bol 27-ročný František Ignác Obenrauch, ktorý túto pozíciu zastával neuveriteľných 40 rokov (od roku 1741 až do svojej smrti 27. februára 1781). Jeho prvým katovským počinom bolo označkovanie istého Michala Stracha znamením šibenice za krádež 292 zlatých.
Vieme dohľadať najmenej šesť konkrétnych popráv, ktoré za túto dobu vykonal – v roku 1744 sťal a upálil známe ružindolské bosorky, v roku 1756 sťal lúpežného vraha z Paty a jeho telo vystavil na kolese, v roku 1758 obesil zlodeja dobytka zo Zavara a v roku 1778 obesil dvoch zlodejov – recidivistov pôvodom z Moravy.
Popravisko v období od 13. storočia do 18. storočia bolo umiestnené na juhozápadnej strane mesta. Čo sa v ňom v tom období nachádzalo v rámci vybavenia?
Viem asi len o jednom vyobrazení popraviska – na vedute Samuela Mikovíniho, uverejnenej v Notíciách Mateja Bela. Je tu viditeľné koleso na vysokom stĺpe a zrejme šibenica s murovanou základňou. Pri popravách v kolese býval takto popravený odsúdenec, spravidla zbojník – lupič, vystavený na výstrahu práve na popravisku, okolo ktorého viedla najfrekventovanejšia cesta od Dolnej brány smerom na Bratislavu a Dolnú zem, zároveň bolo dosť ďaleko od mesta, aby jeho obyvateľom neznepríjemňovalo život.
V 18. storočí sa už lámaním v kolese nepopravovalo, ale zvyk vystavovať lúpežníkov v kolese zostal zachovaný a po sťatí bola ich hlava položená na koleso k telu, ktoré doň malo byť vpletené. Telo v kolese na drevenom stĺpe nelákalo štvornohé mrchožrúty a zároveň bolo dobre viditeľné.
Vieme, že v niektorých špecifických prípadoch mal kat za úlohy mŕtve telo spáliť. Išlo o istú formu očisty a zároveň o telá osôb, pri ktorých nebolo žiaduce, aby boli uložené do posvätenej pôdy cintorína. Uplatňovalo sa to pri odsúdených čarodejniciach, podpaľačoch, ale aj samovrahoch. Pramene to síce priamo nezmieňujú, ale podľa všetkého sa to dialo priamo na popravisku alebo v jeho tesnej blízkosti.
Aké podmienky musel spĺňať uchádzač, ktorý chcel alebo musel vykonávať toto remeslo?
Nemáme zachovaný súpis požiadaviek na kata, no v prvom rade to musela byť osoba ochotná znášať istú spoločenskú stigmu. Zhruba do polovice 18. storočia sa len zriedka spomínalo meno kata v písomných dokumentoch. Označovali ho len titulom; po latinsky tortor či carnifex, po nemecky Scharfrichter, Nachrichter alebo Henker, po maďarsky hóhár, po česky a slovensky popravčí a mistr popravný, prípadne ďalšími špecifickými označeniami (napr. správca zlých ľudí), vždy ale išlo o jednu a tú istú osobu.
Vo všeobecnosti boli kladené isté podmienky na katovu zručnosť, na isté nevyhnutne potrebné vedomosti a určite silný žalúdok. O nejakých požiadavkách na morálne vlastnosti uchádzača polemizovať, ale známy je prípad z roku 1581, kedy kat Martin Stodola z Uherského Hradišťa napísal list trnavskej mestskej rade, v ktorom ich prosí, aby požiadali Hradište o jeho prepustenie z väzenia a sľubuje, že potom rýchlo nastúpi na ponúknuté miesto kata v Trnave. V liste sa neuvádza, prečo ho v Hradišti zadržali a nevieme ani s istotou povedať, či nakoniec prišiel do Trnavy.
Trnavský kat sa tešil úcte obyvateľov. Zároveň išlo o druhého muža po richtárovi, ktorý mal právo žiť v mestských priestoroch. Aké mal ďalšie práva?
V prvom rade by som sa chcel vyjadriť k tvrdeniu, že kat bol druhým mužom po richtárovi. Nepredpokladám, že je to pravda, nepotvrdzuje to žiadna z hierarchií uvádzania mien či zoznamov mestských úradníkov a zamestnancov. Druhým mužom po richtárovi bol spravidla mešťanosta, tretím mestský kapitán. Tento predpoklad vychádza najmä z nesprávnej etymológie zaužívaného nemeckého výrazu „Nachrichter“ ktorý sa dá doslovne preložiť ako „Po-sudca“, teda osoba, ku ktorej putujú odsúdenci od richtára a nie ten, ktorý nasleduje druhý po richtárovi.
Druhý používaný nemecký výraz „Scharfrichter“ znamená „ostrý sudca“ a označuje špecifickystínača hláv. Tretí nemecký výraz „Henker“ označuje predovšetkým kata popravujúceho na šibenici. Tieto pojmy boli v prameňoch používané ako synonymá.
Kat mal vyhradený „služobný byt“, v staršej časti radnice a dá sa povedať, že do práce to mal blízko. Priamo na radnici bol aj žalár, v ktorom odsúdenci čakali na trest a neskôr si tu aj odpykávali tresty. Prebiehali tu tiež dobrovoľné aj útrpné vypočúvania.
Na katovi a jeho rodine zvyčajne spočívala istá stigma, neboli považovaní za „počestných ľudí“, bývanie v služobnom byte bola teda skôr z núdze cnosť. Toto postavenie nemalo nutne za následok úplnú izoláciu od spoločnosti, ale určite zamedzovalo iný ako pracovný kontakt s vyššími vrstvami obyvateľstva.
Kat mal často vyhradené špeciálne izolované miesto v kostole, k tejto téme zatiaľ v kontexte Trnavy ale zatiaľ chýbajú pramene. Kati pravdepodobne napriek tomu požívali istú formu úcty alebo bázne.
Aký bol plat kata v Trnave v rôznych obdobiach?
Plat kata závisel od vykonanej práce. Mal istú stanovenúmesačnú resp. ročnú mzdu a za vykonané práce dostával príplatky. Napríklad v polovici 16. storočia bol ročný plat kata 28 zlatých a 60 denárov, okrem toho dostával 40 denárov za palicovanie, 1 zlatý a 25 denárov za lámanie v kolese, 1 zlatý a 10 denárov za spálenie tela.
V roku 1556 si privyrobil na odpratávaní zdochlín takmer 12 zlatých. Za tento rok zarobil celkovo zhruba 43 zlatých a 60 denárov. nie je možné vyčísliť túto sumu na dnešné peniaze, ale môžeme ju porovnať s inými zamestnancami mesta (platy volených funkcionárov boli viac-menej symbolické). Mestský notár, najvyšší profesionálny úradník, v rovnakom roku zarobil 92 zlatých, pokladničný pisár 32 zlatých, učiteľ mestskej školy 56 zlatých.
Na konci 16. storočia dostával kat 4 zlaté a 20 denárov mesačne, za palicovanie odsúdenca bola sadzba 25 denárov, za obesenie 1 zlatý.
Základný plat postupne stúpal, v 18. storočí predstavoval 8 zlatých mesačne, (teda 96 zlatých ročne), plat notára bol v tomto období 100 zlatých ročne a väčšina mestských zamestnancov nezarobila ani polovicu. Za popravu sa platil 1 zlatý, ostatné práce boli kryté z platu. V druhej tretine 18. storočia opäť pribudli ďalšie odmeny za iné činnosti - vyvádzanie ľudí z mesta, trestanie pri pranieri, mučenie či čistenie mestských žúmp.
Platy neboli paušálne, v roku 1735 dostal 9 zlatých za mučenie a vyhnanie troch odsúdencov, v roku 1737 6 zlatých a 50 denárov za to isté v prípade jednej osoby. V roku 1736 mesta zaplatilo 16 zlatých a 50 denárov za vyšľahanie a vyhnanie jedenástich zlodejov. V roku 1738 mesto zaplatilo 12 zlatých za spálenie tela dievčaťa – slúžky, ktorá sa obesila. Od roku 1734 dostával kat aj príplatok 3 zlaté ročne na palivové drevo.
Medzi prípady, ktoré trnavský kat musel riešiť, bolo „vypalicovanie štyroch žien a vyvezenie jedného koňa“. Aké boli ďalšie zaujímavé alebo dôležité prípady, ktoré musel riešiť?
Nemôžeme povedať, že kat riešil prípady, bol „len“ vykonávateľom rozsudkov, či už to bolo nariadenie mučenia, poprava, bičovanie, palicovanie, šľahanie prútmi, alebo len vystavenie na pranieri s potupnou tabuľkou zavesenou na krku.
Zaujímavé sú prípady, ktoré špecifikujú spôsob trestu či popravy, napríklad v roku 1727 mal byť muž, ktorý udrel svoju nevlastnú matku, trestaný dva krát po sto ranami palicou, ako publikum mali byť na výstrahu predvedení všetci mladí ľudia z poddanských dedín mesta. V roku 1778 dostal kat za úlohu popraviť dvoch zlodejov, pričom jeden z nich mal byť obesený ako prvý, aby ju jeho druh videl a jeho smrť tým bola ešte ukrutnejšia. Podobne ešte v roku 1774 bola odsúdená rodina potulných zlodejov, dvaja muži a dve ženy. Podľa rozsudku mal kat obom mužom na chrbát vypáliť znamenie šibenice, a to pred očami žien.
Ktorý z prípadov bol najzaujímavejší? A z akého dôvodu?
Podľa môjho názoru nie je možné vyzdvihnúť jediný prípad. Na záznamoch zo súdnych spisov nie je väčšinou zaujímavé ani tak samotné trestanie, ako okolnosti zločinu a jeho vyšetrovanie. Niektoré prípady publikujem v mesačníku mesta Trnava, no množstvo z nich je pre svoju chúlostivú povahu nevhodné pre maloleté osoby a citlivé povahy. Patria sem mravnostné prečiny, vraždy nemanželských novorodencov, prípadne delikt blasfémie, teda bohorúhačstva.
Napríklad v roku 1753 sa istá Mária dopustila smilstva na verejnom mieste a to s dvoma mužmi súčasne. Šokujúcejšie je, že títo muži boli zároveň bratia.
Pri rúhaní zase „páchatelia“ vymýšľali až neuveriteľne farbisté nadávky a slovné zvraty.
Dvaja skôr zmienení omilostení lupiči z roku 1735 zase pri výsluchu opisovali, ako sa niekoľkokrát pokúšali neúspešne pokúšali dostať do zamknutej pivnice domu, pričom ich spôsob uvažovania a prevedenia vlámania svojím babráctvom takmer pripomínal Dlhoprstých banditov z filmu Sám doma.
V súdnych spisoch sa nachádzajú lekárske obhliadky tiel, prepisy výsluchov, výpovede svedkov a ďalšie prílohy, ktoré predstavujú úžasnú sondu do dejín každodennosti v novoveku, do obdobia, kedy v Trnave pôsobil mestský kat.
Celkovo – aké musel mať znalosti? Predsa len, okrem popravy musel robiť mučenie, naprávanie zlomenín a jednoduchšie lekárske zákroky.
K mučeniu nedochádzalo tak často, ako by sme mohli predpokladať. Predstava, že z podozrivého kat vypáči priznanie za každú cenu je síce lákavá, no aj v minulosti si zodpovedné osoby uvedomovali nízku dôkaznú hodnotu takto získaného priznania. Mučenie teda nebolo používané na získanie konečného priznania, ale na získanie doplňujúcich informácií, vyjasnenie okolností, odhalenie mien komplicov a podobne. O mučení musel teda rozhodnúť súd v prípade, keď bol presvedčený o vine obžalovaného.
Mučenie malo zvyčajne tri alebo štyri stupne, niekedy podrobne opísané v záznamoch o výsluchu. V prvom stupni boli vypočúvanému predvádzané mučiace nástroje, v ďalších stupňoch boli aplikované stále účinnejšie formy útrpného výsluchu – zavesenie s vykrútenými rukami, posadenie na dreveného koňa, naťahovanie po vykĺbenie končatín, španielska čižma, pálenie sviečkou a horúcim železom. Tieto techniky nevyhnutne nevyžadujú lekárske znalosti, ale kat bol nepochybne z praxe oboznámený so stavbou a fungovaním ľudského tela.
Výsluch samotný neviedol kat, ale mestský notár, prípadne podnotár, ktorý vypočúvanému kládol zakaždým rovnakú sériu vopred pripravených otázok.
Nemáme doložené, že by sa kat v Trnave významne podieľal na poskytovaní liečebnej starostlivosti, v Trnave existoval etablovaný cech felčiarov (ránhojičov) a chirurgov, ktorý združoval aj kúpeľníkov a holičov, mesto zamestnávalo aj vlastného lekára.
Aké boli ďalšie povinnosti kata?
Okrem tých vyššie spomenutých mal povinnosti, ktoré súviseli s udržiavaním hygieny v meste – odstraňoval mršiny zvierat a čistil mestské žumpy. Z mesta vyvádzal aj nežiaduce osoby a zvyčajne vykonával aj funkciu šarhu, teda reguloval populáciu túlavých psov. Uvádza sa, že bratislavský kat mal na starosti mestský verejný dom, no v Trnave takáto inštitúcia oficiálne neexistovala.
Vďaka tomuto právu mal trnavský kat plný diár a chodil do okolitých miest. Kam všade chodil a v akých obdobiach? A aké prípady, ak sú známe, musel riešiť?
Tieto prípady sú známe najmä z listov adresovaných mestu Trnava, ktoré sú uložené v Štátnom archíve v Trnave. Zmienky pochádzajú prevažne zo 16. storočia a zozbieral a publikoval ich Jozef Šimončič ešte v roku 1965. Vieme, že jeho služby opakovanie žiadala Senica, okrem toho aj Hlohovec, Nové Mesto nad Váhom, Čachtice či Plavecký hrad. V listoch sa ale podrobnosti o konkrétnych prípadoch nezmieňujú, pre jeho prácu to nebolo relevantné.
Koľko je pravdy na tom, že viaceré jeho povinnosti vykonávali jeho podriadení a paholci?
Účtovné dokumenty mesta takéto osoby priamo nezmieňujú, to však neznamená, že to môžeme vylúčiť. Ťažko povedať, či mu mohli pomáhať mestskí sluhovia, alebo niektoré špinavé a nevábne činnosti v nejakom období pomáhali vykonávať odsúdenci v rámci prisúdených verejných prác.
Stráženie väzňov vykonával samostatný dozorca, v niektorých obdobiach takúto pozíciu ale v účtovníctve mesta nenachádzame. Fyzické tresty zase niekedy vykonávali mestskí drábi alebo strážnici. Je možné, že katovi pomáhala aj jeho rodina.
Nie je zriedkavým javom, že aj povolanie kata sa dedilo z otca na syna, často aj kvôli rodovej stigme, ktorá veľa iných možností nedávala. Jedným z predchodcov už zmieneného Gašpara Fraja bol Jakub Fraj (Frey), nástupcom Františka Ignáca Obenraucha bol zas Ferdinand Obenrauch. Odovzdávanie znalostí z otca na syna (prípadne zaťa) by mohlo byť odpoveďou aj na predchádzajúcu otázku o ich vedomostiach, pátranie v matričných záznamoch bolo ale zatiaľ neúspešné.
Čo hrozilo tým, ktorí nemali právo meča/hrdelné právo a vykonávali ho?
Poprava bez príslušného práva je aj v prípade, že sa uskutoční súd, je v podstate homicídium. V minulosti sa nerozlišovalo medzi vraždou a zabitím, no prísnosť trestu závisela od okolností, ktoré v podstate na rozlíšenie zabitia a vraždy používa aj dnešná právna prax.
Osobne som taký prípad ešte neskúmal, no ani tak by nebolo možné s istotou povedať, čo by v takom prípade čakalo vinníka (resp. vinníkov), pretože uhorská právna obyčaj je veľmi nejednotná a závisela od obdobia, oblasti, okolností a zaužívaných zvykov súdu. V najmiernejšom prípade by boli zodpovední nútení zaplatiť pokutu, tzv. homágium – výkupné za vlastný život, ktoré sa vyplácalo pozostalým poškodeného. V najhoršom by príslušnému subjektu mohla hroziť aj strata práv, ktoré malo a previnilcom fyzické tresty a smrť.
Podobne by bolo vnímané aj prekročenie právomocí – napríklad súdenie šľachticov mestom bez súhlasu panovníka, nehovoriac o ich poprave. V minulosti k podobným konfliktom medzi mestami a šľachtou dochádzalo a každý prípad je veľmi špecifický.
Trnava si však svoje súdne právomoci vykladala pomerne liberálne – nesúdili len páchateľov, ktorí sa deliktu dopustili na území mesta a jeho poddanských dedín, ale aj takých, ktorých do Trnavy predviedla tretia osoba, hoci neboli poddanými ani obyvateľmi mesta. Zdá sa však, že táto prax bola vo všeobecnosti rešpektovaná.
Azda najbližšie k prekročeniu právomoci sa trnavský súd dostal v roku 1734, kedyso súhlasom kráľa súdil dvoch šľachticov – bratranca a sesternicu z Jelky, ktorí sa v Trnave mali dopustiť incestu. Keďže nebolo možné jednoznačne preukázať, či došlo úplnému dokonaniu skutku, chcel ich podrobiť útrpnému výsluchu. To panovník už netoleroval a nariadil šľachticov prepustiť.
Trnavský kat býval na radnici v dome známom ako „Katov dom“, ktorý je v súčasnosti časťou radnice ako západné krídlo. Čo všetko v ňom nájdeme v súčasnosti z dôb pôsobenia kata?
Katov byt sa nachádzal v západnom krídle radnice, kde bol umiestnený aj žalár, čo dokazujú graffiti – nápisy a značky na stenách ciel, ktorých tvorbou si väzni krátili čas. Na tento účel bola táto časť komplexu vyhradená zrejme až počas renesančnej prestavby, keď boli reprezentačné časti presunuté do novších priestorov.
Dá sa povedať, že do práce to mal kat blízko. Podozrivé osoby tu čakali na súd, odsúdenci čakali na trest a neskôr si tu aj odpykávali vymeraný čas, prebiehali tu dobrovoľné aj útrpné vypočúvania. Je možné, že na tento účel slúžila bývalá zasadacia miestnosť radnice, do ktorej bol prebúraný samostatný vchod od miestností žalára. Neskôr pribudli barokové cely, ktoré sú dnes prezentované s okovami a miestnosťou pre dozorcu.
Predmety súvisiace prácou kata boli odovzdané do Osvaldovho múzea v Trnave, dnes sú uložené a vystavené v Západoslovenskom múzeu, vrátane zdobeného katovského meča kata Jakuba Fraja z roku 1685 a mestskej insígnie hrdelného práva – ruky s mečom.
Taktiež bola v dlažbe pri radnici naznačená Katova ulička. Z akého dôvodu? Čím je zaujímavá?
Okrem hlavných ulíc boli v stredovekom pôdoryse Trnavy viac či menej úzke spojnice, ktoré sú dodnes, hoci s jedinou výnimkou v zmenenej podobe, zachované. Jednou z nich bola aj ulička, oproti objektu radnice, ktorá ústila na už neexistujúcu Mäsiarsku ulicu, dnes nazývaná Katova alebo Radničná ulička.
Nepoznám pramene, ktoré by dokazovali, že kat viedol odsúdencov práve touto uličkou. Pripadá mi to nepraktické, pretože rozsudky sa publikovali pri mestskom pranieri, ktorý stál na námestí približne v miestach, kde sa dnes nachádza súsošie (to bolo pôvodne umiestnené bližšie k stredu námestia).
Obchádzaním domov by si teda kat s odsúdencom zbytočne nadišiel. K popravisku sa taktiež vychádzalo Dolnou bránou, ku ktorej viedla priamo od radnice Hlavná ulica. Povedal by som, že ide o neškodnú turistickú atrakciu, za nešťastnú považujem skôr sekeru znázornenú na plakete zasadenej do dlažby, tou sa tu totiž zrejme nikdy nepopravovalo.
Je niečo ďalšie, čo nezaznelo v rozhovore a chcete odkázať čitateľom?
Výskum o katovi v Trnave nie je zďaleka ukončený a pramene môžu v budúcnosti poskytnúť ďalšie informácie, niekedy v rozpore s tým, čo bolo považované za historický fakt. Len vo fonde Magistrát mesta Trnava v Štátnom archíve v Trnave sa nachádzajú tisíce ručne písaných dokumentov v latinčine, nemčine, maďarčine, slovenčine aj češtine, ktoré nám môžu pomôcť lepšie spoznať minulosť mesta a snáď niekedy doplniť biele miesta nášho poznania.
