Medzi ďalšie zaujímavosti patrí to, že výzvedná jednotka kurucov mala ako veliteľa brigádneho generála Urbana Celdera. O tejto bitke nám porozprávala Mgr. Marcela Feriančeková, predsedníčka OZ Hornoliptovský kurucký regiment Vavrišovo.
Bitka sa uskutočnila v blízkosti obce Vavrišovo v auguste v roku 1709 ako jedna z posledných bitiek stavovského povstania Františka II. Rákociho. Prečo práve Vavrišovo? Čím bolo zaujímavé v rámci lokality pre bitku?
Dedina Vavrišovo sa nachádzala približne v strede obranného pevnostného systému cisárskej armády, jej východnej línie a bola tu postavená veľká drevená hviezdicovitá pevnosť. Do nej sa po drvivom útoku kurucov stiahli do obrannej pozície takmer všetci cisárski vojaci a boje pokračovali obliehaním tejto pevnosti.
Je známe, že cisárske vojsko labancov bolo menej početné oproti Rákociho vojsku. Povstalci však využili to, že uzavreli Liptovskú kotlinu, pričom využili netradičný šiancový obranný systém. Ako ten systém vyzeral?
Tu Vás musím opraviť – šiancový obranný systém (šiance) nevybudovali kuruckí povstalci. Vybudovali ich cisárski vojaci (labanci) začiatkom roku 1709 ako svoju predsunutú východnú obrannú líniu. Šiance uzatvárali liptovskú kotlinu, tiahli sa od úpätia Nízkych Tatier po úpätie Vysokých Tatier vo dvoch líniách. Jedna línia kopírovala tok rieky Belá, druhá línia vŕšky Stráne.
Šiance boli postavené z drevených kolov na zemných vyvýšeninách, vnútro bolo vyplnené skalami a zeminou, v každej z línií bolo niekoľko malých pevnostných – strážnych veží. Vo vnútri šiancov bol opevnený hrad v Liptovskom Hrádku, kostol s cintorínom v Liptovskom Petre a veľká drevená hviezdicovitá pevnosť vo Vavrišove ako pomyselnom strede pevnostného systému.
Na koľko línií šli? A koľko jednotiek v nich bolo?
Kuruci zaútočili pri Vavrišove v dvoch líniách so 6 jazdeckými jednotkami a 7 pešími jednotkami. Súčasťou útoku bol aj delostrelecký oddiel.
Kto všetko boli velitelia v cisárskom vojsku počas tejto bitky?
Cisárski velitelia v Bitke pri Vavrišove:
Hlavným veliteľom všetkých cisárskych vojsk v Uhorsku bol maršál Siegbert Heister (1646 – 1718), osobne sa na Bitke pri Vavrišove nezúčastnil, ale bol na nej osobne zainteresovaný.
Generál Ján Pálfy (1663 – 1751) a generál Anton Thollet (1670 – 1738) boli najvyšší velitelia cisárskych vojsk priamo v Bitke pri Vavrišove. Generál Thollet bol počas bránenia brodu na rieke Belá ťažko ranený – mal prestrelenú sánku.
Generál Gundacker Althan (1665 – 1747) a generál František von Thurheim (1665 – 1726) velili plukom pešiakov, barón Gašpar Pongrác velil husárom.
Okrajovo do Bitky pri Vavrišove zasiahli aj velitelia barón Peter Jozef de Viard a generál Ladislav Ebergéni.
Kapitánom elitného Wolfskehlovského jazdeckého pluku bol barón Fridrich Wilhelm Bockl, ktorý v tejto bitke padol.
Čo všetko mala cisárska armáda vo vybavení? V akom počte a s akou (palebnou) silou?
Cisárska armáda bola regulérnou armádou habsburskej ríše a tomu zodpovedalo aj jej vybavenie a vyzbrojenie, ako aj technika a taktika boja.
Priamo Bitky pri Vavrišove sa zúčastnilo cca 1500 cisárskych vojakov – labancov.
Vojaci boli oblečení v bielych uniformách – okrem delostrelcov, tí mali uniformy hnedé – s rôzne farebnými klopami a manžetami na kabátcoch – červené, modré, zelené – podľa pluku, ku ktorému patrili.
Pod súkenným alebo plátenným kabátcom mali bielu vestu a bielu košeľu. Nohavice boli biele a siahali pod kolená, obuté mali podkolienky alebo štucne a na nohách topánky so sponou, alebo kožené čižmy. Na hlave nosili trojrohý čierny klobúk, lemovaný bielou stuhou. Súčasťou uniformy bola aj kapsa a patróntaška a kožený opasok.
Zbrane mali palné – kresadlové pušky predovky s bodákom alebo kresadlové pištole a chladné, teda šable. Súčasťou výzbroje cisárskej armády boli aj delá a mažiare. Kone používali tak do boja ako aj na ťahanie diel a iného nákladu.
Pušky mali dostrel cca 75 metrov a šikovný vojak dokázal pušku nabiť trikrát za minútu.
Delá mali dostrel zvyčajne do 250 metrov.
Na strane Františka II. Rákociho bola početná prevaha. Kto všetko bol vo velení? Aké mali vybavenie ako vojsko?
V kuruckom vojsku bolo cca 7 500 vojakov. Vrchným veliteľom kuruckých vojsk v Bitke pri Vavrišove bol generál Mikuláš Berčéni (1665 – 1725).
Pešiemu kuruckému vojsku velili: generál Pavol Andráši (1655 – 1713) , generál Michal Čáki (1676 – 1757) , jeho poradcom bol brigádny generál František Babočaj, ktorý ho presvedčil na ústup kurucov z bitky.
Kuruckej jazde velili: generál Ján Čajági (1673 – 1712), František Pauer, Imrich Hangoši, brigádny generál Ladislav Semere.
Výzvednej jednotke kurucov velil brigádny generál Urban Celder.
Kuruckému delostrelectvu velil brigádny generál Jean de la Riviére – francúzsky šľachtic – traduje sa, že po rozkaze ustúpiť z takmer vyhratej bitky, od hnevu hodil svoj klobúk o zem.
Spomínajú sa aj ďalší velitelia: brigádny generál Ladislav Náraj, Štefan Andráši, Pavol Gurky, Juraj Rétaj, Ladislav Bešenci, Michal Beréni, Imrich Révaj.
Kurucká armáda nebola regulérnou armádou, boli to povstalci, vojakov regrutovali väčšinou zo sedliackeho obyvateľstva, velitelia boli šľachtici, ktorí sa k povstaniu pridali. Vojaci mali oblečenú kuruckú uniformu, ktorá pozostávala z ľanovej košele, súkenného kabátca – dolománu v zelenej alebo modrej farbe, dlhých červených súkenných nohavíc, červeného plášťa, ktorý mali velitelia často podšitý a lemovaný kožušinou.
Obuté mali kožené čižmy, ak sa jednalo o zverbovaných sedliakov, tak často aj krpce či kapce. Na hlave mali čiapku – kalpak, ktorá bola často zdobená kožušinou, pierkom, u veliteľov aj šperkom. Súčasťou výstroje bola aj kapsa na osobné veci, patróntaška, opasok.
Vyzbrojení boli kresadlovými puškami predovkami, pištoľami, šabľami a sekerkou špecifického tvaru – fokošom. Súčasťou výzbroje kuruckých vojsk boli aj delá rôzneho kalibru. Často sa stávalo, že keď kuruc umrel, bol zoblečený z uniformy, zobutý a jeho výstroj a výzbroj bola posunutá ďalšiemu zverbovanému kurucovi.
Keď už bitka začala, aký mala priebeh? Aké boli straty na životoch na jednotlivých stranách?
Na jar roku 1709 opustili cisársku armádu žoldnierske dánske pluky, čo spôsobilo oslabenie bojaschopnosti cisárskych vojsk. František II. Rákoci sa preto rozhodol pre ofenzívu proti predsunutej línii cisárskych v Liptovskej župe. Vydal rozkaz Mikulášovi Berčénimu na útok proti opevneniam, ktoré cisárski vojaci vybudovali na hranici Liptovskej a Spišskej župy v blízkosti obce Vavrišovo. Kurucké vojská postupovali z Hranovnice a Telgártu. 3. augusta 1709 sa utáborili tesne pri opevnení v oblasti Dovalova a Porúbky.
Útok sa začal v nedeľu 4.8.1709 o 7:00 hod.. Kuruckému jazdectvu sa pomerne rýchlo podarilo zmocniť brodu cez rieku Belá. Za nimi nasledovali silné oddiely kuruckej pechoty. Cisárski vojaci nedokázali vzdorovať kuruckej presile a ustupovali smerom k Vavrišovu. Generál Thollet vydal rozkaz podpáliť slamené strechy sedliackych domov a krytí dymom z horiacich domov sa cisárske jednotky stiahli do hviezdicovitej pevnosti a pripravili sa na obranu.
Kuruci mali víťazstvo na dosah už v prvý deň ofenzívy. Generál Čáki však váhal s priamym útokom na pevnosť, rozhodol sa radšej ju obkľúčiť, delostrelecky ostreľovať, posádku vyhladovať a donútiť ku kapitulácii. V horúčave, bez dostatku jedla a vody, v zápachu rozkladajúcich sa mŕtvol, by sa mu tento plán aj bol podaril, keby.... keby sa ku generálovi Čákimu nedostala správa o postupe posily pre cisárske vojská z Ružomberka.
Správa nebola celkom pravdivá. Postupujúce posily boli početne malé a príliš vzdialené od miesta bojov. Napriek tomu bolo kuruckým vojskám nariadené zastavenie boja a ústup. Kuruci v noci na 10. augusta 1709 z Vavrišova odtiahli a odišli až Gemer. (Toľko o bitke vo veľmi veľkej skratke. 😊)
O stratách na strane kurucov nemáme údaje. Vieme, že mali ranených, aj keď tiež nevieme koľko, ale vieme, že ich odvážali na ošetrenie do Levoče. Hovorí sa v povesti aj o kuruckom cintoríne, ktorý by sa mal nachádzať niekde buď pri Čemiciach alebo niekde na lúkach medzi Vavrišovo a Jamníkom. Cisárski stratili 65 ľudí a 108 koní. Kapitán Bockl bol pochovaný v kostole v Liptovskom Petre.
V záverečnej fáze bitky dostali kuruci rozkaz na ústup, takže bitka ostala bez víťaza. Čo bolo motívom alebo dôvodom toho rozkazu?
Dôvodom prehry vyhratej bitky bola slabosť a neskúsenosť generála Čákiho a jeho neschopnosť veliť. Nevedel správne vyhodnotiť získané informácie, chýbala mu rozhodnosť a nedal si poradiť od skúsených bojovníkov – Čajágy, de la Riviére, Celder. Knieža Rákoci generálov Čákiho aj Andrášiho zbavil pozícií a už nikdy viac ich nepoveril vedením vojsk.
Bitka je tiež nazývaná „Švihrovská“. Z akého dôvodu?
Názov bitky Švihrovská je odvodený od lúky nachádzajúcej sa západne od Vavrišova, dnes chránená krajinná oblasť, kde sa predpokladalo, že sa táto bitka odohrala. Novšie výskumy dokázali, že bitka sa odohrala v okolí aj priamo v obci Vavrišovo, ktorá bola cisárskymi vojskami vypálená, útok bol vedený od rieky Belá na východe a juhovýchode, delostrelecké palposty boli na vyvýšeninách Stráne západne od obce a priamo vo Vavrišove bola postavená veľká drevená hviezdicovitá pevnosť, do ktorej sa cisárske vojská stiahli po kuruckom útoku. Približne od r. 2008 sa k názvu Bitka pri Vavrišove priklonili aj historici.
K súčasnosti – ste predsedníčkou OZ Hornoliptovský kurucký regiment Vavrišovo. Aké boli dôvody založenia tohto združenia? Čo vás lákalo na tom ho založiť?
Občianske združenie Hornoliptovský kurucký regiment so sídlom vo Vavrišove bolo založené v roku 2008. Jeho prvým predsedom sa stal Miroslav Števček, iniciátor myšlienky oživenia povedomia o historických udalostiach zo začiatku 18. storočia na Liptove. Bitka pri Vavrišove bola takou strašnou traumou pre obyvateľov Vavrišova, že tí, ktorí prežili, si síce opätovne postavili svoju dedinu, ale na tie desivé udalosti sa snažili zabudnúť... A to sa im skoro aj podarilo na dlhých 300 rokov.
Boli len čudné terénne nerovnosti, predmety zo zeme vyorávané, povesti a Duma Švihrovská... Miroslav Števček po dlhých rokoch individuálneho pátrania a výskumu, zhromaždil okolo seba pár ľudí s rovnakým zápalom pre regionálnu históriu a v spolupráci s Obcou Vavrišovo vymysleli projekt Oživenie historických udalostí a tradícií v obciach Vavrišovo a Valašská Bystřice.
Aby sa na projekte lepšie pracovalo, rozhodli sme sa založiť občianske združenie. A projekt, podporený Európskou úniou, sa vydaril. Uskutočnili sme vedeckú konferenciu, vydali z nej aj zborník, zorganizovali dve rekonštrukcie Bitky pri Vavrišove (2009 a 2010), postavili Pamätník Bitky pri Vavrišove v centre obce, Múzeum kuruckých tradícií a vydali sme monografiu o histórii Vavrišova.
Takže dôvody založenia občianskeho združenia boli skôr praktické, aby sme mohli aj oficiálne vystupovať v projekte ako partner. Neskôr nám to dalo nielen formu, ale aj určitú právomoc, slobodu a sebestačnosť. A zodpovednosť.
Ja som zakladajúcou členkou HKR, jeho predsedníčkou som od roku 2011.
Dnes má HKR 23 členov a 3 čakateľov.
Venujete sa rekonštrukcii Vavrišovskej bitky. Ako často robíte tieto predstavenia pre verejnosť?
Rekonštrukcie Bitky pri Vavrišove 1709 sme organizovali od r. 2009 do r. 2019 každý rok, v auguste, v približnom termíne a na reálnom mieste konania skutočnej bitky.
To všetko stálo veľa úsilia, práce, ale aj financií. Cítili sme sa unavení. Preto sme sa rozhodli dať si s veľkými rekonštrukciami, hoci boli veľmi obľúbené, pauzu a venovať sa menším akciám: položenie venca pri pamätníku, súťaž v streľbe z historických zbraní na historické terče, v obci spolupracujeme pri stavaní mája a tiež pri rozsvecovaní vianočného stromčeka. Robíme prednášky a prezentácie pre školy aj verejnosť, zúčastňujeme sa podujatí v regióne, na Slovensku, ale aj v zahraničí (Česká republika, Maďarsko), kde sa snažíme o oživenie a prezentáciu historických udalostí z obdobia kuruckých vojen s konkrétnym dôrazom na udalosti týkajúce sa daného regiónu.
Naďalej študujeme, vzdelávame sa, robíme výskum, spolupracujeme s historikmi , propagujeme našu históriu ale aj obec a región. Do toho nám prišli kovidové roky, ale aj tak za tie 4 roky pauzy sme účinkovali na podujatiach v Liptovskom Mikuláši, Smrečanoch, Valašské Bystřici, Terchovej, Jamníku, Klenovci, Muráni, Slovenskej Ľupči, Čiernom, Strážnici, Szécsény, Kremnici, Bratislave, Liptovskom Hrádku, Liptovskom Petre, Liptovskom Jáne,....
V roku 2024 sme pri príležitosti 315. výročia bitky opätovne zorganizovali jej rekonštrukciu. Ku každoročnému organizovaniu rekonštrukcie bitky sa zrejme nevrátime, ale 5-ročná periodicita je viac ako pravdepodobná.
Aké sú najzaujímavejšie momenty z predstavenia? Poprípade ako reagujú ľudia, keď ho vidia? Na začiatku ste mali dokonca päťtisíc divákov.
Za naj-momenty môžeme považovať zaradenie niektorých povestí ale aj historických udalostí do predstavenia.
Z povestí je to napr. fatamorgána a Biela pani. Tradovalo sa, že za sparných augustových podvečerov sa na mieste bojiska zjavujú bojujúci kuruci a labanci, vidno dym z výstrelov, cítiť síru a popol, pach krvi, ale nič nepočuť.
My túto povesť zaraďujeme na koniec predstavenia – vojaci proti sebe bojujú muž proti mužovi, ale všade je úplné ticho, až nakoniec úplne všetci vojaci padnú mŕtvi. Vtedy prichádza Biela pani s lampášom (sviečkou), za ruku vedie svoju malú dcérku, tá ma v ruke kytičku poľných kvetov. Kvietok po kvietku kladie na mŕtve telá vojakov..
Nakoniec Biela pani pokľakne a objíme svoju dcérku. To býva na záver veľmi dojemný okamih. Absolútne ticho je nielen na bojisku ale aj v hľadisku...
Z historických udalostí:
podpálenie dediny – v r. 2019 sme skutočne podpálili a nechali zhorieť kulisy dobovej drevenej dediny – bolo to neuveriteľné (neverili, že to naozaj urobíme), hrozivé (lebo takto to bolo aj v skutočnosti), riskantné (bolo sucho a horúco) a zároveň monumentálne,
popravy – Juraja Jánošíka a Ladislava Očkaja – atrakcia, ktorá ľudí vždy zaujme 😊,
návrat kuruckého vojaka domov - zaujímavým a dojemným momentom záveru jednej z rekonštrukcií bola aj scéna návratu kuruckého bojovníka domov, kde nachádza len spálenisko a kríže hrobov. V momente, keď dotrhaný, skrvavený kuruc zapichol šabľu do zeme a pokľakol pri jednom z krížov, sa rozozvučal zvon na vavrišovskom kostole – náhodné načasovanie (o 18:00 hod.) – zimomriavky mali diváci aj účastníci rekonštrukcie,
kurucká prísaha – scéna s autentickým textom prísahy navodzuje atmosféru priamej účasti na dejinách.
Diváci na takéto scény reagujú tichom – v r. 2024 ich bolo odhadom 4 700 – čo prehlbuje atmosféru scény a predstavenia.
Inak diváci doslova prežívajú jednotlivé scény s účinkujúcimi, väčšinou potleskom. Často nás žiadajú, najmä obyvatelia Vavrišova, aby sme raz rekonštrukciu urobili tak, aby kuruci vyhrali – to však nejde, my sa držíme historických faktov.
Zaujímavé pre divákov by isto boli aj údaje, napr.:
ako dlho trvá príprava rekonštrukcie – rekonštrukciu v r. 2024 sme projektovo a organizačne pripravovali už od jesene 2023. Ale reálne sme začali na nej pracovať začiatkom júna 2024, kedy sme dostali na tento účel dotáciu z obce Vavrišovo,
koľko bojovníkov sa rekonštrukcie zúčastnilo – v r. 2024 to bolo 137 vojakov,
koľko sa minulo pušného prachu – cca 30 kg,
koľko chleba sa zjedlo – 50 bochníkov,
koľko kg mäsa bolo potrebných na prípravu večere pre vojsko a organizátorov (+ hasiči, zdravotná služba, ....) – 24 kg,
koľko to celé stálo – plus – mínus 12 000 €.
A na záver jedna „osudová“: môj syn (člen HKR, hrajúci labanca) sa na jednej z rekonštrukcií stretol s markytánkou z Moravy. Žijú spolu už 6 rokov. 😊
Čo všetko môžu vidieť a zažiť diváci počas predstavenia ale aj mimo neho?
V rekonštrukciách sme sa snažili príbehovo divákom priblížiť nielen samotnú Bitku pri Vavrišove, ale aj históriu povstania Františka II. Rákociho, jeho idey, bojové strety, osudy osobností. Do scenárov sme často zakomponovali povesti, napr. o klobúku de la Reviére, o Ondrejskej bielej pani, o fatamorgáne, o Jánošíkovi, o čiernom kurucovi...
Súčasťou podujatia bol okrem samotnej rekonštrukcie bitky aj kultúrny program – vystúpenia regionálnych umelcov, jarmok ľudových remesiel, rôzne súťaže – kosenie lúky, hod budzogáňom, hľadanie ihly v kope sena,..., pietny akt s položením venca pri Pamätníku Bitky pri Vavrišove, pochod historických vojsk obcou, historický vojenský tábor s vojenskou kuchyňou, kde sa varili dobové jedlá, postavili sme repliku dediny a šiancov, večer bola kurucká vatra a ľudová veselica.
V roku 2024, 10. augusta, sme opätovne, pri príležitosti 315. výročia Bitky pri Vavrišove, zorganizovali jej veľkú rekonštrukciu – účinkovalo v nej 137 členov rôznych klubov a združení vojenskej histórie zo Slovenska a Čiech. Opäť s veľkolepým sprievodným programom.
Podujatia sa zúčastnilo odhadom 4 700 divákov, ktorí videli a zažili v replike historickej dediny a šiancov boje o brod cez rieku Belá, boje kurucov a labancov, útok na pevnosť, obliehanie a ostreľovanie šianca, ústup kurucov, fatamorgánu a Bielu pani.
Je niečo, čo nebolo v rozhovore a chcete ešte odkázať čitateľom?
Hovorí sa, že národ, ktorý si neváži svoju minulosť, si nezaslúži svoju budúcnosť. My sme začínali ozaj skoro z ničoho, ale z doslova popola sme oprášili tristoročnú minulosť, ktorá bola takmer celkom zabudnutá, a pritom sme ju mali priamo pod nohami, za humnami.
Mnohí nám neverili, dívali sa cez prsty, len pár historikov sa na začiatku odvážilo s nami spolupracovať. Aj doma sa nám nie raz ušlo posmešku, že sa hráme na vojačikov, na Maďarov. Vytrvali sme. Už máme svoje meno, ale chcelo to veľa úsilia, práce, učenia sa. Ale stálo to za to.
Účinkovali sme na miestach, ktoré by sme možno nikdy nenavštívili, stretli sme ľudí, ktorí nás nesmierne obohatili a viaže nás s nimi pevné priateľstvo, zažili sme úžasné veci. Sme skupinka ľudí, skoro už druhá rodina, každý sme niečím výnimočný, ale vieme si navzájom pomôcť, ísť za svojim cieľom. Boli chvíle pekné i tie „upršané“, ale my držíme spolu.
Sme hrdí na našu minulosť, lebo veď aj prostredníctvom Bitky pri Vavrišove z r. 1709 sme boli súčasťou celosvetového diania. Sme hrdí na našich praotcov, že napriek zažitej hrôze, opätovne postavili svoju dedinu, že Vavrišovo nezaniklo. Snažíme sa prezentovať historické udalosti nášho regiónu pravdivo, objektívne, pútavo. Sme otvorení každému, kto sa chce pridať. Sme kuruci. Vivat!
