Hrá v nej na sólovej gitare. Porozprával nám aj o vlastných projektoch.
Kapela vznikla v roku 1993. Aká bola myšlienka na jej vznik?
Slovenská Klobása vznikla ako projekt dvoch ľudí, Tomáša Kmeťa – majiteľa známeho štúdia Exponent a Mirka Žáka, zvaného Žako – punkovej speváckej legendy Slovenska. Ja osobne som mal v čase vzniku tejto kapely mínus 2 roky, takže charakterizovať časy, kedy kapela vznikala môžem len z rozprávania ľudí, ktorí boli pri tom.
Z počutia viem, že Tomáš Kmeť si Žaka všimol pri nahrávaní albumu jeho kapely SBA. Počul som aj takú story, že na speváka SK bol vyhlásený konkurz, to však potvrdiť neviem. Faktom je, že sa Žako nakoniec zhostil tejto úlohy, ktorou bolo naspievať piesne, ktoré Tomáš Kmeť zložil a nahral ako autor všetkých piesní a textov.
Máte špecifický názov „Slovenská Klobása“. Prečo bol vytvorený a vybraný práve tento názov a nie iný?
Počas svojej hudobnej aktivity som si všimol niekoľko šablón, ako prichádzajú kapely ku svojím názvom. Niekedy je to skratka zložená z mien členov, inokedy názov kapely evokuje žáner ktorý hrá, ale bez problémov to môže byť aj nejaké silné slovo, alebo slovná hračka, ktorá sa dobre vyslovuje a je ľahko zapamätateľná.
Existuje niekoľko kapiel, ktoré majú názov podľa jedla, alebo pokrmu. Môžem teda len hádať, ak poviem, že piesne ktoré táto kapela hrá, vystihuje názov tejto kapely úplne presne. Mne osobne evokuje tento názov zmes rôznych žánrov – kapela sa striktne nedrží iba rocku, alebo punku.
Na našich albumoch sa dajú nájsť punkové vypalovačky, ale aj balady, experimentálne, až alternatívne kúsky, nechýbajú covery, niekedy hudba SK zachádza až do hard-rocku alebo metalu. Avšak je veľmi značne popretkávaná silnými slovenskými ľudovými, miestami až folklórnymi motívmi.
Okrem toho je to názov, ktorý nie je nudný, častokrát sa človek, ktorý ho počuje prvýkrát neskrývane zasmeje, teda je vtipný, a v podstate som rád, že vystihuje slovenskú kultúru a mentalitu.
Ako prebiehala tvorba prvých albumov? O čom boli?
Prvý album SK bol, ako som už spomínal, čisto produktom Tomáša Kmeťa a Žaka. Práve Žako mi o jeho výrobe a produkcii rozprával, že keď prišiel na nahrávanie, skúšal rôzne spevácke polohy, často išiel do improvizácie, ale v tom momente ho Tomáš zastavil, že „nie Žako, ja to chcem presne takto“.
Čiže sa nemohol veľmi vymykať „predvoleným“ tónom a frázovaniu. Niektoré pasáže boli napriek tomu Žakovým individuálnym poňatím, a podľa jeho slov aj Tomáš Kmeť na jeho vlastnú interpretáciu niekoľko krát povedal s nadšením, že “som rád že som to zaznamenal, lebo toto je poklad”.
V každom prípade mi Žako hovoril, že to bola pre neho obrovská škola. Na prvom albume si Žako naspieval aj všetky vokály. Z neho pochádzajú hitovice ako Hej fakt si krásna, Mimino, Marsky, Je sobota, Žobrák a princezná, Diskutuj a iné. Tento album vyšiel v roku 1993 na CD a na kazete.
Druhý album vyšiel o rok neskôr potom, ako sa pôvodná zostava rozpadla. Ten vyšiel už iba na kazete. Bol akým si duchovným nástupcom prvého albumu. Obsahoval šlágre ako Máme len holý zadok, Som Slovákom, Medveďku daj labku, a kontroverzný megahit Blaváci. Na tomto albume sa už objavilo viacero hostí, napríklad v piesni Pro český knedlíky, kde si zaspieval jednu pasáž Kuko z Horkýže Slíže, pričom pravdepodobne ide o prvý záznam jeho hlasu nahraný v profesionálnom štúdiu.
Je známe, že kapela mala dvanásťročnú prestávku pred jej obnovením v rokoch 2006 až 2008. Z akých dôvodov mala kapela tak dlhú prestávku?
Týchto prestávok bolo viac. Každá z iných dôvodov. Dlhá pauza medzi druhým albumom a obnovením kapely, bola zrejme zapríčinená tým že členovia starej zostavy sa poväčšine stali otcami rodín, a potrebovali si vyriešiť vlastné zázemie a problémy.
Niektorí členovia sa počas tejto prestávky objavili v iných kapelách - Žako založil svoju vlastnú kapelu Oplan, môj otec – pôvodný basgitarista SK si zahral v kapele Masa Mäsa.
Dnes už neviem v koho hlave vznikol nápad kapelu SK obnoviť, ale považujem to za veľmi dobrý krok. V tom čase totiž vznikol nový album – výberovka najväčších hitov, ktoré boli takisto nahraté u Tomáša v štúdiu, ale už so živými nástrojmi a moderným zvukom.
Ako dvanásťročný som chodil na skúšky tejto kapely a som presvedčený o tom, že aj táto skutočnosť prispela k tomu že som neskôr aj ja začal hrať na gitare.
Hráte punkovú a rockovú hudbu. Čím sú pre vás zaujímavé tieto hudobné žánre?
Keďže som takmer desať rokov hral so Žakom v kapele Oplan, viem veľmi dobre oceniť punkovú energiu, agresivitu a dravosť. Napriek tomu som aj vďaka tejto skúsenosti získal určité nároky na to, ako by naozaj dobrá punková hudba mala vyzerať, lepšie povedané znieť. Preto budem teraz hovoriť ako hudobník s dobrým úmyslom, možno trošku kriticky.
Počas rokov koncertovania som videl viaceré punkové kapely, z ktorých som si, žiaľ, zapamätal iba málo. Na slovenských punkových kapelách mi chýba predovšetkým melodika a zmysel pre melódiu. Zažil som aj také koncerty, kde som nevedel rozoznať jednu kapelu od druhej.
Všetko, samozrejme, je vec vkusu, a to čo jednému lahodí, niekomu nemusí vyhovovať, a je to normálne a prirodzené. To čo robil Žako v kapele Oplan, nie ja, ale oveľa skúsenejší muzikanti ohodnotili ako punk, ktorý má nádych pravého anglického punku so spievanými refrénmi a intenzite tomu príslušnej.
Nevyhýbam sa akémukoľvek žánru, mám rád tvrdú muziku, aj keď ju doma v mojom skromnom štúdiu väčšinou nerobím. V posledných rokoch ma viac oslovila produkcia elektronickej hudby v štýle blízkom acid-house a čo sa týka mojich vedľajších projektov, pripravujeme album/EP v štýle funk-blues s kapelou s pracovným názvom NIHAHA.
Keď sa stretávate na skúškach, ako dané skúšky prebiehajú? Či už preberaním tém na piesne, nácvikom piesní, ...
Klasicky punkovo, čas skúšky si dohadujeme o hodinu pred tým ako reálne skúška začne. Keďže sme ako zostava pozbieraní z rôznych kútov širšieho regiónu, je úplne prirodzené, že niekto mešká alebo sa objaví až po uplynutí začiatku termínu. To už je taký náš folklór.
Na koncertoch sa nám to, našťastie, nestáva. Ani skúšku nezačíname, ak nie je každý jeden člen prítomný. Skúšky si dohadujeme cez messenger, keďže sme 9 členná kapela, je veľmi častý jav, že sú s tým problémy. Skúšať bez čo i len jedného člena by pre nás znamenalo niečo, ako vidieť samého seba bez ruky. Nie sme profesionálni muzikanti, každý z nás má svoju prácu a preto sa operatívne prispôsobujeme všetkým okolnostiam.
Našťastie si nespomínam, že by sme kvôli tomu museli zrušiť nejaké to hranie. Vždy sa dokážeme prispôsobiť, a to je dôležité. Skúšky samotné prebiehajú potom v bežnom režime, že si na úvod vypočujeme frflanie nášho vynikajúceho bubeníka Estebana, sem tam si Žako po tradičnej sérii astmatického kašľa po pesničke zanadáva, že ako to hráme, ale predsa na to skúšame aby sme to dali do poriadku.
Odohráme si teda repertoár a po skúške sa zväčša odoberieme na kus reči k JBmu na pivo. Sme jedna skvelá partia priateľov a keď sa už do toho pustíme, tak to šľape a to mi robí radosť.
Ako reagujú z vášho pohľadu vaši poslucháči na to, čo hrávate? Predsa len, hrávate rytmické piesne s vtipnými textami.
A to je práve na tom to zvláštne. Dnes už nie sme známa kapela v porovnaní s novými interpretmi. Posledný príklad však hovorí za všetko. Náš posledný koncert v tomto roku bol v Martine, kde sme spolu s ďalšími dvomi kapelami v podstate vypredali menší klub a akonáhle sme vyšli na pódium, asi som nevidel človeka, ktorý by si s nami nespieval naše texty.
Z toho je jasné, že aj po tých dlhých rokoch je táto kapela stále v povedomí, ľudia to poznajú a väčšinou to s radosťou prijmú. Veľakrát sme sa stretli so situáciou, že za nami po odohranom koncerte prídu fanúšikovia a konštatujú, že na tejto hudbe vyrastali a počúvali ju na strednej, ale nikdy nepočuli o tom, že by sme mali nejaké koncerty.
Väčšinou sú potom prekvapení, nielen z toho, že im odohráme koncert s tým najlepším, čo v nás je, ale aj tým, že k nim pristúpime ako úplne normálni ľudia, bez manierov, skrátka normálna pohodička.
Pri týchto stretnutiach si vieme s nimi normálne pokecať, srandovať, popiť, a preto po odohranom koncerte väčšinou zostávame nejaký čas na mieste podujatia, aby sme vzdali vďaku fanúšikom, ktorí prišli, zabavili sa a vypočuli si aj prípadné ďalšie kapely, s ktorými tiež radi držíme priateľské a kamarátske vzťahy. Vidieť na vlastné oči to, že si ľudia spievajú vaše piesne a texty, je pre muzikanta jeden z najlepších pocitov, aké môže zažiť.
Na ktorých podujatiach môžeme ako diváci stretnúť vašu kapelu najčastejšie?
Žiaľ, toho nášho hrania nie je veľa. Neviem či je to zapríčinené súčasnou spoločenskou situáciou, alebo našim v podstate neexistujúcim manažmentom. Tradíciou u nás je, že prešvihneme všetky festivaly. Málokedy sa stane, že nás nejaký festival sám zavolá.
Preto našou domácou pôdou sú zväčša kluby, čo nám v podstate vyhovuje, pretože je to hranie, ktoré je vyslovene bližšie k ľuďom. Či už malým priestorom medzi pódiom a publikom a aj tým, že v klube sa stretneš a prehodíš pár slov s každým kto za tebou príde.
Prípadne si spravíme spoločné fotky a zastavíme sa na bare. Na rovinu preto poviem, že by som na nehneval, keby toho hrania bolo oveľa viac. Sme otvorení každej príležitosti.
Keď sa bližšie pozrieme na texty, odkiaľ zvyknete brávať inšpiráciu?
To je skôr otázka na autora hudby a textov Tomáša Kmeťa. Ak by som ho mal aspoň čiastočne zastúpiť, je jednoznačné, že Klobása má vtipné texty, pochádzajúce z bežných situácií, veľakrát idúce po línii vykresľovania akéhosi jadra slovenskej mentality, zväčša jednoduchého ľudu.
Niekde som čítal, že texty tejto kapely sú hlbokou sondou do duše vidieckeho človeka, tak nejako to ten komentátor povedal. A v podstate sa s tým dá stotožniť. Na prvých dvoch albumoch bola veľmi výrazná politická satira, a obal prvého albumu to veľmi jednoznačne vyjadruje.
To, čo oceňujem na tejto kapele, a mnohí si to, žiaľ, vysvetlili inak, je to, že skutočne tento satirický, často ironický „tón“ je naozaj neagresívnou formou humoru, nikoho o ničom nepresviedča a víťazí ten, kto vie brať veci s nadhľadom.
Punkové texty boli vždy provokatívne svojim spôsobom a veľakrát kritizovali systém. Nám ide o zábavu a nie politiku. Asi preto už politickú satiru nerobíme, respektíve sme ju do značnej miery vyselektovali. Verte mi, že existujú aj menej úctyhodné príklady. Neberiem im to, v umení uznávam maximálnu slobodu.
Máte tiež vlastné projekty v rockovom štýle. Na aké témy sa zameriavate? Poprípade na aké ďalšie žánre?
Samozrejme, dlho som pôsobil v kapele Oplan, a v podstate aj veľká časť členov, z ktorých súčasná zostava SK pozostáva. Sám som začínal v kapelke ALuPaLu, ešte na základnej škole ako 13-14 ročný.
Môj prvý spoluhráč bol Lubeno Bugyi – bubeník a som veľmi rád, že dodnes pracujeme na spoločných projektoch, konkrétne je už dokončené EP kapely NIHAHA, ktoré bude určitou oslavou funku s bluesovými a inými experimentálnymi prvkami, takže sa čaká už len na posledné dorábky. Jeho vydanie plánujeme zhruba začiatkom júla.
Okrem toho som v minulom roku vydal svoj sólový elektronický album pod mojím menom s názvom 2024, ktorý podľa všetkého nie je pre široké publikum, avšak reprezentuje môj náhľad na muziku v čase, keď bol vydaný a nič by som na ňom nemenil.
Som súčasťou menšieho, komorného projektu, kde doprevádzame moju sestru Sofinku, ktorá je šikovná speváčka s krásnym anjelským hlasom. Nepretržite pracujem s mojou sesternicou Sanykou na jej autorských veciach a verím, že tiež sa dočkáme čoskoro nových piesní.
Na záver, som členom rytmickej sekcie 15 členného akordeónového súboru pod vedením môjho riaditeľa Michala Matejčíka, s ktorým nás čaká v blízkej budúcnosti niekoľko koncertov a súťaží.
Čím vás ako autora tie témy najviac zaujali?
Je málo tém, ktorým sa podarilo byť nadčasovými a tieto osobne preferujem. Nie som veľkým fanúšikom trendov a uznávam, ak si niekto robí veci po svojom. Veľmi ma trápi v dnešnej dobe, že sa absolútne stráca zmysel pre originalitu.
Rozumiem marketingovým snahám a ich cieľom. Poznám rôzne stratégie a postupy. Ich prioritou je dosahovanie zisku, o umeleckej hodnote sa vo väčšine prípadov baviť nemôže. Vnímam zásadné rozdiely medzi remeselnou zručnosťou a umeleckým stvárnením.
Hodnoty ktoré neuznávam sú násilie, nátlak, štvanie, neoverovanie si faktov, nerozlišovanie medzi názorom a faktom, fanatizmus, zlý úmysel. Všetko ostatné spadá do môjho portfólia tém, s ktorými dokážem pracovať.
Mojím ideálom je spolupráca, priestor, civilizovaná diskusia, dobré jedlo, dobrá spoločnosť, zábava, príroda, ale aj dobrá PC hra, sociálna trojčlennosť a viera v Ježiša Krista. Toto sú témy, ktoré ma zaujímajú.
Aké sú reakcie poslucháčov na vašu autorskú tvorbu?
Podľa všetkého žiadne. Môj sólový album nedosiahol viac ako zopár lajkov na facebooku, ale nerobím si z toho ťažkú hlavu. Nie je a ani nebola mojím cieľom masívna propagácia a jeho vnucovanie poslucháčom.
Pôvodne som piesne, ktoré sú na ňom, neplánoval ani vydať. Keď sa však tie skladby nazbierali v počte, z ktorého by sa dal album vyskladať, tak som zvážil ich poradie a išlo to na verejnosť. Keď mi to situácia umožní, kedykoľvek budem takto postupovať aj ďalej.
Takto si ho vypočuje naozaj verný fanúšik a ja verím, že sa nájde. Každého umelca odozva poteší, preto som už teraz nedočkavý aké reakcie chytí náš vedľajší blues/funkový projekt, keďže ho dali dohromady dobrí hudobníci hrajúci na živé nástroje.
Na ktorých platformách a pod akým menom môžeme tieto projekty nájsť ako poslucháči?
Celý album Slovenskej Klobásy s názvom To najlepšie z SK sme zverejnili na našom oficiálnom youtubovom kanáli. Taktiež na stránke Bandzone.cz sú dané piesne aj na stiahnutie.
Môj sólový projekt Andrej S. Kolek – 2024 nájdete na Spotify a všetkých relevantných streamovacích platformách, a budem rád ak mu dáte šancu. Odporúčam ho počúvať celý v danom poradí, keďže je to určitý celý hudobný príbeh.
Je niečo ďalšie, čo chcete odkázať čitateľom?
Iba jednu vec, prosím, podporujte svojich lokálnych umelcov. Navštevujte ich koncerty, výstavy, podporte ich kúpou ich hudby, a dajte im čo najviac priestoru. Uvidíte, ako zrazu neuveriteľne ožije celé mesto, alebo hoci aj menšia obec.
Som presvedčený, že u nás v mojom rodnom meste Galanta sa to po veľmi dlhých časoch spánku začína dariť a vo mne ako lokálpatriotovi to vyvoláva nesmiernu radosť. Prípadným čitateľom želám veľa zdravíčka a autorovi článku Danielovi ďakujem za príležitosť si pokecať.
