Vydal aj niekoľko kníh, napríklad „Nič v krajine nikoho“ a vypracoval sa na riaditeľa Knižnice Juraja Fándlyho v Trnave.
Než ste sa stal riaditeľom Knižnice Juraja Fándlyho v Trnave, pracoval ste ako Vedúci kancelárie primátora mesta Trnava a Hovorca primátora Trnavy. Ako sa vám podarilo získať tieto pracovné pozície? Nakoľko to bolo náročné?
Na uvoľnené miesto, vtedy tlačového tajomníka, som sa hlásil v roku 1996. Vzhľadom k tomu, že som už predtým písal texty a mal vedomosti o vznikajúcej samospráve som bol po výberovom pohovore prijatí. Najskôr ako hovorca mesta a po roku 2000 aj ako Vedúci kancelárie primátora. Rok som bol riaditeľom Mestskej Televízie Trnava.
Práve spojenie postu vedúceho kancelárie primátora s pozíciou hovorcu mesta mi pomohlo skĺbiť na jednej strane komunikáciu s občanmi a na druhej strane komunikáciu v rámci inštitúcie. Účasť na poradách vedenia mesta mi umožňovala porozumieť konceptom na dlhšie obdobie, čo vytváralo pre mňa aj kontext komunikácie s občanmi.
Oveľa lepšie a zrozumiteľnejšie sa tak komunikovali aj aktuálne problémy, ktoré boli súčasťou celkových zmien. Občanom i novinárom, tak bolo možné ponúkať nie len aktuálny problém, ale aj jeho širší kontext.
Rozsah práce ma bavil, pretože v mnohom rozširoval moje poznanie. Nešlo totiž len o chod mesta, ale predovšetkým o vzťahy s obyvateľmi od tých najslabších, povedzme bezdomovcov, sociálne odkázaných, až po tých, ktorí boli „najbohatší“ alebo vplyvní ľudia. Dobre komunikovať znamenalo brať ohľad nie len na rôznosť východísk prijímateľov informácií, ale i ich životnú situáciu.
Prosperita mesta nemôže zohľadňovať iba jednu vrstvu jeho obyvateľov či návštevníkov. Je dôležité, aby si v meste ľudia vzájomne dôverovali a to aj vo vzťahu k predstaviteľom mesta a úradu. Túto prácu som vnímal ako stavanie mostu medzi občanmi a tými, ktorí ich spravujú.
Čo obnášali tieto pracovné pozície v rámci povinností v dobe, keď ste ich zastávali?
V dobe môjho nástupu teda v roku1996, bol najmodernejším technickým prostriedkom fax. Postupne prišli počítače s programom T602. Nefungoval internet. Novinky z radnice, rozloženie článkov do tlače sa robilo z výstrižkov prepísaných textov na zemi. Popri tom hovorca mesta mapoval dennú a regionálnu tlač, pripravoval z nej informácie a výstupy.
Minimálne raz za mesiac sa pripravovali tlačové konferencie a výstupy. Zmluvne fungovala spolupráca s regionálnym rádiom, kde sme pravidelne faxom či rozhovormi zasielali informácie pre občanov. S nástupom internetu a mobilných telefónov sa práca zintenzívnila a zrýchlila.
Postupne sa nové technologické možnosti odzrkadlili aj v komunikačných výstupoch. Zvlášť mi išlo o Novinky z radnice, ktoré sa podarilo zmeniť na časopis, ktorý vychádza dodnes. Moja predstava, ako šéfredaktora časopisu bola, aby z pôvodného novinového plátku, ktorý vychádzal na štyroch stranách, vyšiel časopis, ktorý by v určitom zmysle nahrádzal Kultúru a život Trnavy sa podarilo aj zrealizovať.
Dodnes časopis vychádza a je oň záujem. Svojím obsahom sa líši od mnohých mestských časopisov. Ambíciou bolo, aby tento časopis nebol len PR produktom mesta, ale aby mapoval komunitný život a aby ľuďom prehlboval kontext mesta v ktorom žijú. Reflektoval jeho históriu i súčasnosť a pozýval ľudí na rôzne kultúrne a spoločenské záležitosti. Zároveň aby udržiaval pamäť na osobnosti, ktoré v ňom, alebo pre mesto pracujú.
Postupne sa zmodernizovalo celé podhubie komunikácie. Keď som z mesta odchádzal, z pôvodného pracoviska, kde som začínal sám, neskôr sme boli dvaja, tak pre PR oddelenie, pracovalo šesť zamestnancov.
Postupne sa prepracovali k práci riaditeľa knižnice v Trnave. Akú zodpovednosť má riaditeľ tejto inštitúcie? A ako sa vám podarilo túto prácu získať?
Prišli za mnou traja zamestnanci knižnice, ktorí na základe toho, že som už s knižnicou šesť rokov spolupracoval na rôznych podujatiach, ma poprosili, aby som sa uchádzal o post riaditeľa. Nemal som ujasnený koncept a na prvý konkurz som sa neprihlásil.
Opätovne však títo zamestnanci za mnou prišli, že by boli radi, keby som išiel do druhého konkurzu. Premyslel som si možnú koncepciu, hlavne rekonštrukciu záhrady a výstavbu čitárne v nej. Koncept zaujal a vybrali ma z pomedzi troch účastníkov.
Moje rozhodnutie ovplyvnil nie len záujem zamestnancov, ale aj situácia v komunikácii. Nové technológie ju na jednej strane zrýchlili a uľahčili, no čoraz viac bez kontextu prinášali nepochopenie a rozdelenie spoločnosti. Uvedomil som si, že ak nám majú technológie slúžiť, nemôžeme stratiť fundament komunikácie. Porozumenie kontextov a časových rámcov.
S nástupom sociálnych sietí a internetu som si uvedomil, ako si v rámci takej komunity, ako je mesto Trnava prestávame rozumieť, ako sa spoločnosť zbytočne delí na tých, čo sú za a proti. Východisko som videl v budovaní komunít a v rámci nich ešte hľadať porozumenie a vnímať jednotlivé príbehy. Knižnice môžu túto úlohu plnohodnotne robiť, pretože na rozdiel od iných inštitúcií, ako autority a nositelia príbehov, histórie a textu, ktorý má svoj kontext, nezlyhali.
Preto knižnice popri klasických službách – katalogizácie, nákupu a požičiavania kníh by mali vytvárať ostrovčeky komunít, ktoré sa budú vzájomne konfrontovať a stretávať, napriek rôznym názorom, rôznemu videniu sveta a hľadať spoločný kontext.
Toto vnímam aj ako úlohu knižníc popri zachovaní tých základných povinností, ktoré sú dané zákonom. Zároveň je dôležité, aby sa všetci ľudia dostali k základnej literatúre a knihám bez ohľadu na to, či sú chudobní alebo bohatí.
Taktiež ste známy ako prozaik, esejista, publicista a novinár. Vydal ste román „Nič v krajine nikoho“ (2010), meditatívne prózy „Presahy“ (2013) s fotografiami od Blažeja Vitteka a literárne eseje „Mosty ponad čas“ (2016). O čom sú dané diela?
V románe „Nič v krajine nikoho“ išlo o reflexiu spoločnosti, kde som si na prelome storočí uvedomoval, kam môže v rýchlosti dospieť spoločnosť pri nekritickom prijímaní informácií z internetu či sociálnych sietí. Podcenenie negatívnych trendov môže opäť viesť k budovaniu nových „zajtrajškov“ a jedinej pravdy.
Vnímal som aj zárodky rozpadu samotnej demokracie a ideí z roku ´89. Preto tento román mapuje na príbehu novinára obdobie, tak pred rokom ´89, ako aj po ňom, premenu ideálov na totalitné videnie sveta V praktickom svete strácame nie len ideál, ale i človek sám sa stáva obeťou svojej fixnej predstavy o svete, ktorú často pretláča aj na úkor iných.
V tých ďalších knihách, či to boli „Presahy“ alebo „Bezčasie“, ide o krátke postrehy a poviedky. V „Presahoch“ ide o kratučké poviedky, ktoré som písal do Noviniek z radnice, čiže o akési premosťovanie medzi ľuďmi a svetom, v ktorom žijú.
Kniha „Mosty ponad čas“ je literárna esej o stave spoločnosti, ktorej nedostatky a limity sa vďaka literárnym dielam stávajú oveľa zjavnejšou ako cez prizmu politických či mediálnych štruktúr. „Mosty ponad čas“ spájajú Musilov román „Muž bez vlastností“, ktorý hovorí o rozpade spoločností, čo vedie k byrokracii a osamelosti naznačenej v Kafkovom „Zámku“ a vyúsťujú k individualizácii človeka a jeho stratou v modernom a postmodernom svete, ako to naznačil Milan Kundera v „Neznesiteľnosti ľahkosti bytia“, kde sa často v súčasnosti aj nachádzame.
Z vašej minulosti je známe, že ste namiesto nastúpenia na vojenčinu držal hladovku. Čo vás k tomu viedlo?
Vyrastal som v rodine, ktorú systém označil ako nespoľahlivú a nebezpečnú. Otec bol v PTP a potom v Jáchymove a ja som bol limitovaný pri výbere školy. Humanitný odbor nepripadal do úvahy. Keď sme boli neprijateľní, logicky som ani ja nechcel podpísať službu takémuto štátu. Nieto ešte so zbraňou v ruke.
Oba modely, mierovej či útočnej zmluvy (Varšavskej či NATO) boli pre mňa absurdné. Bol som z duše pacifista a do dnes nie je pre mňa zabíjanie východiskom na ceste k mieru.
Odmietnuť nastúpiť na vojenčinu znamenalo väzenie. V poslednom ročníku vysokej školy som sa rozhodol, že z osemdesiat kíl schudnem na štyridsaťdeväť. Vtedy bol zákon, že pod päťdesiat kíl človek nemohol narukovať. Podarilo sa mi mať v čase odvodu štyridsaťdeväť.
Bol som priamo odvedený do vojenskej nemocnice najprv do Českých Budějovíc, potom do Prahy, kde som na váhe opäť klesal a dostal sa do kómy. Mladosť pochabosť, ktorá mohla skončiť fatálne. Dodnes ma mrzí, že som spôsobil viac trápenia rodičom, ako štátu, ktorý nerešpektoval slobodnú vôľu.
Keďže už niekoľko rokov pracujete v knižnici, myslíte, že stúpa trend návštevy knižnice ako takej alebo sa ľuďom nechce čítať? Prečo si to myslíte?
Zaujímalo ma už keď som nastupoval do knižnice, aký je trend. Potvrdzuje sa problém, ktorý dnes máme s dezinformáciami, s neschopnosťou čítať s porozumením. Súvisí to s celosvetovým poklesom čitateľnosti. Našťastie, tento pokles nie je radikálny, ale je vnímateľný.
Z tohto dôvodu sa preto snažíme vytvárať v knižniciach komunity, ktoré prilákajú a vytvoria skupiny, ktoré si budú vzájomne rozprávať o tom, čo prečítali, aby dokázali vnímať slovo v kontextoch.
Ak nepochopíme, že slovo je len znak odkazujúci k neuchopiteľnému, ak sa nenaučíme čítať s porozumením, že napísané či vyslovené má svoje pozadie, potom nebudeme vedieť ani riadne využívať vymoženosti, ktoré internet, sociálne siete alebo umelá inteligencia ponúkajú.
Bez čítania s porozumením, ktoré je možné vďaka kontextovému a kontinuálnemu čítaniu prostredníctvom individuálneho prístupu cez príbehy a knihy, hrozí, že sa staneme otrokmi lacných podsúvaných podnetov. Preto vnímam čítanie kníh za dôležité, je ako abeceda života k tomu, aby sme naplno a slobodne využili technológie.
Počas karantény ste sa venoval nahrávaniu čítania s názvom „Slovo proti vírusu“. Čo bolo cieľom tejto zaujímavej aktivity?
Nemohli sme sa stretávať s našimi čitateľmi a nechceli sme stratiť tie komunity, ktoré sme roky budovali. Rozhodol som sa reflektovať mnohé knihy, ktoré reagovali aj na situáciu, ktorá bola v spoločnosti. Prihováral som sa čitateľom práve cez nahrávanie videí, kde som im chcel sprostredkovať mnohé literárne diela, aby ľudia neupadali do pesimizmu, nepodľahli strachu, dezinformáciám, ale aby aj napriek ťažkej dobe dokázali vnímať, že sú súčasťou spoločného príbehu.
Bolo dôležité, aby sme stáli jeden pri druhom napriek tomu, že sme sa fyzicky možno nemohli stretnúť. Napriek tomu, že sme sa osobne nemohli stretávať, cítil som dôležitosť, že sa ľudia nemôžu cítiť sami.
Ako ste vnímal návštevnosť knižnice a požičiavanie kníh počas pandémie koronavírusu COVID-19?
Bolo to ťažké obdobie. Rozporuplné z dôvodu oprávnených obáv, strachu i skutočnosti, že niektoré nariadenia boli často až úsmevné. Pre mňa najúsmevnejšie bolo nariadenie, kde sme požičané knihy museli dať na tri dni do karantény a až potom sme ich mohli spätne podávať ľuďom. V zbierke Dekameron 2020 mám o tom dva krátke príbehy.
Podstata jedného je v tom, že knižnice vyriešili problém COVID-19 tým, že kniha musela byť v karanténe. Vírus tam bol nútený čítať a vďaka tomu sa naučil žiť v symbióze s ľuďmi. Prirodzene sa nám dnes tá situácia zdá ľahšou a aj sa pousmejeme.
No bolo to ťažké obdobie, ktoré mnohých stálo život. Patrí k našej kultúre, aby sme sa poučili. Nie hľadaním vinníkov, ale tým, že odkryjeme nie len skutočné príčiny a zlyhania, ale predovšetkým nebudeme opakovať zbytočné chyby. Tie treba pomenovať, aj keď len úsmevne.
Nám išlo o to, že ani my, ako tí, ktorí knihy požičiavame, nemôžeme podľahnúť strachu, ale dodržiavame všetky bezpečnostné predpisy. Som rád, že napriek tomu, že knižnice boli síce dlho zatvorené, sa ľudia spätne vrátili
Často volali, že by si tú knihu chceli požičať. Hľadali sme spôsoby, ako ľuďom pomôcť, aby neostali sami a aby tie príbehy mohli čítať. Pre mňa je z celej situácie jedno poučenie. Nikto by nemal zostať sám a v strachu.
Aký vplyv mala podľa vás pandémia COVID-19 na čítanosť literatúry u ľudí?
Vznikol tu zaujímavý rozpor. Dalo by sa na jeden strane povedať, že skupina, ktorá bola navyknutá čítať a podobne a mala prístup ku knihám, začala viac čítať. Pravdou je, že celý ten systém ochrany proti COVIDu a celý systém komunikácie sa preniesol do on-line priestoru.
Hlavne tá mladšia generácia začala oveľa intenzívnejšie používať sociálne siete, virtuálnu komunikáciu a podobne a prestala mať čas na osobnú konfrontáciu a na kontinuálne čítanie. Stratili aj schopnosť konfrontovať videné s realitou života. To, s čím sme sa tesne po COVIDe začali zaoberať, napríklad bojom s dezinformáciami a hoaxami, je pre mňa jeden z dôsledkov aj COVIDu.
Pretože väčšina ľudí tým, že ostala sama, bez prepojenia, že sa mnohé veci spolitizovali, aj čo sa týkalo riešenia problémov COVIDu, tak doviedlo ľudí k tomu, hlavne mladšiu generáciu, že čoraz viac sa spoliehali na to virtuálne prostredie, ako na to materiálne, kontinuálne. Ľudia sa čoraz viac zamerali na čosi šokujúce a rýchle, ako na to, čo sa v čase potvrdzuje.
Súčasná doba umožňuje čítať knihy nielen v papierovej podobe, ale aj elektronickej. Ako vnímate tieto možnosti a vychytávky v súčasnej spoločnosti?
Každá technologická zmena je pozitívna hlavne v tom zmysle, ak človeku uľahčí prácu. Ak cestuje vlakom alebo ide na dovolenku a nemôže si so sebou zobrať dve - tri knihy, je rozhodne lepšie, keď ich má elektronicky.
Rozhodne to podľa mňa nie je koniec kníh. Mnohí predpovedali, že čítačkami a podobne fyzické knihy skončia. Ale naopak, ukazuje sa, že predajnosť e-kníh dosiahla tak trochu svoj strop. Fyzické knihy stále zostávajú.
Treba si do určitej miery uvedomiť aj iný rozmer knihy. Vytvára vzťah k čitateľom. Komunikácia je bez vzťahu prchavá. Predpokladá vzťah. Oveľa väčší vzťah si človek vytvorí k čomusi osobnému či materiálnemu. Keď tú knihu chytí do ruky, má ju, listuje s ňou, prežije s ňou niekoľko dní zostane trvalejšia stopa ako s tým virtuálnym prostredím. To skôr ako dočítam a premyslím už ponúka ďalšie a maže predchádzajúce.
Či chceme alebo nechceme, človek je aj bytosť materiálna. Každé osobné a materiálne stretnutie zanecháva hlbšiu stopu ako to virtuálne.
Postupne prebiehajú rekonštrukcie knižnice a jej modernizácia. Ktoré z moderných prvkov môžeme ako čitatelia nájsť v knižnici?
Pri rekonštrukciách sa snažíme v knižniciach riešiť to, aby aj tie najnovšie technológie, ktoré uľahčujú hlavne služby a čitateľom život boli k dispozícii. Na Slovensku je trochu problém, že knižnice nemajú jednotný knižničný systém, takže služby nemôžu byť z tohto dôvodu až tak komplexné a prepojené. Nehovoriac o požičiavaní e-kníh.
Okrem toho, že realizujeme rekonštrukciu, napríklad herne, študovne, učebne a záhradnej čitárne, chceme, aby sa v týchto zrekonštruovaných prostrediach človek cítil dobre, pomaly ako doma. Aby mal k dispozícii aj tie technologické vymoženosti, ktoré mu pomáhajú orientovať sa.
Z tohto dôvodu spolupracujeme s CVTI. V knižnici už dnes máme 3D tlačiarne, máme čítačky, sublimačnú tlačiareň, kde sa môžu tlačiť veci na šálky a tričká. Týmto spôsobom chceme tú mladú generáciu prilákať. Knižnica vie a môže reflektovať súčasnú dobu.
Od mája spúšťame spolu s ďalšími knižnicami rozšírený program pre seniorov aj pre študentov. No nejde o nahrádzanie základných služieb, skôr o ich zlepšenie.
29. mája 2023 ste slávnostne otvorili Záhradnú čitáreň. Čo viedlo k jej vzniku?
Ako som spomínal na začiatku, s knižnicou som spolupracoval už predtým, Začali sme spolu so Štefanom Kuzmom projekt Trnavská poetika. Hlavne počas letných období sme chceli dostať ten projekt do záhrady.
Existujúca záhrada však nevyhovovala technicky. Boli tu betónové garáže. Vizuálne to nebolo lákavé prostredie. Preto jedna z vízií, s ktorou som išiel do konkurzu na riaditeľa bola spojená s rekonštrukciou záhrady a vybudovaním záhradnej čitárne.
Pôvodná idea počítala s dvojposchodovou budovou, ktorá mala riešiť aj priestorový problém. Vzhľadom na rokovania s pamiatkarmi sme ostali pri prízemnom variante. Ten základný účel plní dodnes. Je to priestor, kde sa môžu konať nielen počas leta, ale aj celoročné podujatia, ktoré sú v priamom dotyku s prírodou.
Mám na to taký obraz. Hovorí sa, že v rámci európskej kultúry bolo na počiatku Slovo a to Slovo bolo v rajskej záhrade. Vtedy, keď to Slovo plnilo svoju funkciu, vtedy mohol byť človek v raji - v spolubytí. Pre mňa je knižnica a jej záhrada takým symbolom tej rajskej záhrady, kde ľudia môžu žiť v symbióze a vtedy má aj to Slovo ten komunikačný charakter.
Je to aj do určitej miery akási výchova k zviazanosti človeka s prírodou, pretože sa tu priamo nachádza Ružový park. Ide o návrat nielen vzťahu ku knihám a kontinuite myslenia, ale tiež ku vzťahu k prírode, toho väčšieho celku, ktorého sme súčasťou.
Čo všetko ponúka táto Čitáreň nielen pre čitateľov, ale aj pre príležitostných návštevníkov? Ide napríklad o besedy a workshopy.
V minulom roku sme spravili vyše tisíc podujatí pre verejnosť za rok, z toho viac ako polovica bolo práve v tejto Záhradnej čitárni. Napríklad stretnutia s autormi, workshopy pre deti, čítania, ale už aj práca povedzme s 3D modelmi.
Tento priestor ponúkame tiež pre stretnutia komunít, ktoré majú všeobecný ráz, napríklad rôzne zdravotnícke prednášky a prednášky historické. Chceme, aby sa ľudia vzdelávali v príjemnom prostredí .
Mnohé podujatia, ako Trnavská poetika a stretnutia s autormi sú spojené s hudobným sprievodom, kde chceme vytvoriť symbiózu človeka s človekom, človeka s harmóniou a prírodou. Ponúkame spojenie medzi človekom a záhradou. Hlavne v letnom období majú čitatelia veľmi radi toto prostredie. Zároveň je tu možnosť a dostupnosť rôznych časopisov, ktoré si tu ľudia môžu prečítať.
Ktoré žánre sú najčastejšie požičiavané? A ktorými vekovými skupinami?
Predovšetkým ide o beletriu. Z beletrie sú to predovšetkým kriminálky a dystopické romány. Vďaka tomu, že sú tu aj tri vysoké školy, tak máme veľa pôžičiek aj v odbornej literatúre podľa toho, aký odbor títo študenti študujú.
Sme veľmi radi, že mladí si našli miesto v študovni, chodia mnohí zahraniční študenti, viacerí sa tu pripravujú na skúšky. Treba povedať, že najčastejší čitatelia sú od 50 rokov vyššie, často seniori a deti.
Sú nejaké zaujímavosti o knižnici, o ktorých sa málo vie medzi verejnosťou?
Zaujímavou je hneď budova, v ktorej knižnica sídli. Pôvodne bola sídlom Hospodárskej banky. Jej tvorcom bol svetoznámy architekt Milan Harminc. Je to národná kultúrna pamiatka.
Z praktického hľadiska, čo sa týka knižničného a komunitného života, je to pre nás priestorovo limitujúce. Nemôžeme poskytnúť až taký komfort, ako je v nových knižniciach vo svete - či v Poľsku, Čechách a Nemecku, kde sa budujú účelové budovy priamo pre knižnicu. Ale budova a knižnica má svoju auru a tá je nenahraditeľná. Je bankou múdrosti, vzdelania a kultúry.
Ďalšou takou zaujímavosťou je samotná záhrada a dotyk s centrom mesta. Knižnica sa nachádza hneď na začiatku pešej zóny v blízkosti železničnej stanice, čo poskytuje mnohým študentom a návštevníkom možnosť, počkať na vlak v príjemnom prostredí knižnice. Má blízko centrum a je na hlavnej trase. To sú tiež benefity knižnice.
Ešte taká zaujímavosť. Pri vstupe do knižnice je na priečelí vnútri pred beletriou včelí úľ. Pôvodne mal hovoriť o tom, že ľudia si majú dať peniaze do banky ako do úľu, ktorý im prinesie zhodnotenie vo forme medu.
My hovoríme, že knižnica je takým úľom, kde je to najlepšie, kde tú sladkosť života a med nájdu a môžu si ho ľubovoľne požičať. Môže sa im stať životodarný, tak ako je med pre človeka.
Myslíte, že budú komentované prehliadky knižnice tak, ako bývajú napríklad v Mestskej veži?
My sa každý druhý rok snažíme dať toto do ponuky. Robí to Mesto Trnava. My sme s nimi spolupracovali. Už tu tri takéto prehliadky obrok bol, takže verím, že budú pokračovať.
Je to budova svetoznámeho architekta Milana Harminca a je zaujímavo členená. Pozoruhodná je tiež samotná povala, ktorá je netypicky členená. Vždy ak je záujem, túto ponuku poskytneme.
Je niečo ďalšie, čo chcete odkázať čitateľom?
To, čo by som najradšej odkázal čitateľom, je to, že zmysel každého života a každého z nás nebýva v tom, že sa budeme presadzovať, každý sám na úkor iných. Ten najhodnotnejší príbeh je príbeh, kde hľadáme cesty k sebe a v spoločnom príbehu vnímame i vlastné presahy.
Každú veľkú osobnosť, každého človeka, aby sa stal sám sebou, musia potvrdiť tí druhí. Preto je dôležité, aby sme našli spoločnú reč, spoločný príbeh, aby sme vzájomne rozprávali. Aby sme si rozumeli, musíme vedieť vstúpiť aj do príbehu počúvania a čítania, pretože my dnes asi viac rozprávame a menej čítame. Namiesto priateľstiev hľadáme nepriateľov a strácame čas s negatívnym.
Prajem všetkým tým, čo berú knihu do svojich rúk, aby sa im ich vlastný život stal knihou života a aby aj oni písali taký román, ktorý je čitateľný pre všetkých ostatných.
