Milujem byťďaleko od ľudí, byť sama. Len ja a príroda. Ja a ten nekonečnýpokoj, v ktorom som len kúskom nazemi.
Keď som na horách, milujem dážďktorý v meste nenávidím. Zbožňujem, keď si večer pri ohni líham do spacákua dym mi môže vtedy aj do tváre povievať a nevadí mi to! Pozerám na nebo plné hviezd a snažím sa ichspočítať. Ale je to nemožné, raz sa objaví jedna, inokedy zmizne.
Zaspím...
Prebudím sa, poobzerám sa okolo,pozriem na ohnisko, ale oheň už nevidím. Len uhlíky sa červenajúa chystajú sa na spánok. Tak sa aj ja otočím, zavriem oči a zaspávams nimi.
Ráno sa zobudím na spievanievtáčikov a na ťukot ďatľa, ktorého naozaj ráno nemusím. Posadím saa kuknem, kedy už tieň odíde aby ma zohrialo ranné slniečko, aby presušilo rannú rosu z mojej celty. Opäť si ľahnem a pozerám, kamzmizlo to „nočné osvetlenie“ z oblohy a zmenilo sa na modrú oblohus malými bielymi ovečkami na nebi.
Čakám, kedy prvý slnečný lúčzasiahne moju celtu a neskôr i tvár. Ležím a už sa vyhrievama ako mi je fajn. Preč od starostí, len ja a nič.
Keď pocítim teplo, postavím saa znova si spravím ohník. Dáva mi silu ďalej žiť. Jeho plamene nikdy nie súrovnaké, každý pohyb plameňa je iný, je krásny.
Zbalím si UESku a idem ďalej...
Idem ďalej, nájdem ďalšie krásnemiesto, kde sa mi bude páčiť, kde moje srdce povie, zastaň tu, pozri na túnádheru, napĺňa ťa...a ja tak spravím, zastavím sa a je mi už znovunádherné.
