Prepáč,... ak za to môžem...

 Dnes je to presne rok, čo nám náhle odišiel člen rodiny. Stále nechápem prečo? A myslím, že by sa to už vôbec nedozviem. Niektoré životné situácie človek nedostane vysvetlené. Hlavne na primitívnu otázku PREČO? sa hľadá ťažko odpoveď.

 Dnes pôjdem na cintorín, položím tam kvietok, zapálim sviečku a budem tam len tak sedieť a rozmýšľať. Budem dúfať, že tam nikoho nestretnem.

 Tak ako boli ťažké vianočné sviatky, tak bude ťažký aj dnešný deň. Veľmi ťažký. Viem ako sa cítim ja a nechcem vedieť ako sa cíti teraz mamina. Myslím, že sú dni na ktoré sa nezabúda, hlavne na dni, ktoré nám ublížili, ranili. Ranilo nás rozhodnutie nášho blízkeho človeka, ktorý si myslel, že nám pomôže, keď spraví to čo spraví. Nepomohlo.

 Viem, že sme už doma všetci dospelí, ale stále nám chýba a bude nám chýbať niekto s kým sme celé detstvo vyrastali, kto nám bol oporou, keď nás niečo trápilo,... ale my už máme doma o člena menej... Bohužiaľ...stále ma mrzí, že sme sa pohádali, že som sa s tebou nerozprávala, neviem prečo...ale vyhodil si ma z domu a potom si navždy odišiel ty. Možno som mala radšej odísť ja. Ja by som nedokázala odísť tak, ako ty. Tak rýchlo. Ja by som odišla z domu ale bola by som stále tu. Ty si to spravil naopak, odišiel si a už ťa nevidím, nevidí ťa nikto.

 Tak oci prosím prepáč, že som neodišla ja, ale že si to spravil ty. Možno by si tu ešte s nami bol. Možno. Prepáč, ak to bolo kvôli mne ale myslím si, že som nerobila nič také, kvôli čomu by si to spravil. Ale vraj je všetko možné. Tak mi prepáč. Nechcela som. Stále ťa mám rada a vždy budem.