O Slovensku určite nie. Už dávno nie. Sedím pred telkou, jedným uchom sa snažím počúvať piesne, kým druhým nemôžem nepočuť rachot za oknami. Ak by som aj nepočula, dozvedela by som sa o tom od nášho psa. Vystrašeného, roztraseného, so stiahnutým chvostom. Jemu nevysvetlím, že je to len "zábavná" pyrotechnika, neviem kto vymyslel ten názov. Ja sa bavím na dobrom vtipe, vtipnej situácii, pri dobrej hudbe, s veselými ľuďmi. Detonácie, dunenie s pár "žižinkami" u mňa nepatrí do kategórie zábavy.
Pred rokom sme strávili Silvester na Donovaloch. Na hranici dvoch národných parkov (!) Pred pár rokmi v Liptovskom Jáne, v Nízkych Tatrách. Nijako sa to nelíšilo od dnešného večera v Trenčíne (či inom meste, dedine...) Je mi z tohto všetkého smutno. Toto už nie je o nemenných developeroch. Toto je o ľuďoch tejto krajiny. O pár eurách za ktoré by sme dokázali kúpiť vrecko vtáčieho zobu, aby sme tým nenápadným operencom aspoň takto poďakovali za to, že nás v lete nezožerú komáre. O našej vzdelanosti, rozhľade, pocite spoluzodpovednosti za to, čo tu necháme našim deťom. Či ešte uvidia naživo sýkorku, či len obyčajne neobyčajného vrabca...
Mesto Trenčín oficiálne upustilo od dnešného ohňostroja. Ľudia v meste zatiaľ nie. Ani v tomto, ani v mnohých ďalších. Na koho sa vyhovoríme teraz? Čo potrebujeme v našom živote, ak nám chýba toto?
Je práve 00:43 a je to tu zas a stále... a reklamu na ticho dnes už len v telke dávajú...
