Pozeráme z balkóna u rodičov do záhrady oproti. Krásne zrýľovaná a pohrabaná. Pripravená na jarné sadenie bez jedinej buriny. „Tento rok im to robil taký malý chudý počerný. Neviem, kde ho splašili. Tranzistorák púšťal celý deň. Môžem sa opýtať, či neurobí aj tú vašu a za koľko." navrhuje mama.
Povedal, že príde. Platí sa vraj za hodinu roboty.
Čakáme ráno o ôsmej na zastávke. Prichádza šťúply možno 40 ročný chudý cigán.
„Dúfam, že sa nebude šuchtať ako slimák a bude chcieť zaplatiť hodiny. Kontroluj ho! A hlavne mu nedaj ráno veľa piva, nech sa hneď neožerie! No som zvedavá! Nebudeš sa s ním sama báť? Snáď nič neukradne." vyjadruje obavy mama.
V záhrade si poprezerá náradie a pýta sa odkiaľ pokiaľ.
Ani nestíham otvoriť búdu a už zabára rýľ do zeme. Nepýta nič. Na stole mu nechávam pivo. „Keď vypijete, ohláste sa!" zakričím.
Robí ako fretka. Chirurgickú prácu. Takto pripravenú záhradu na sadenie sme ešte nemali.
„Poďte si aspoň na chvíľu oddýchnuť!" Na tretí krát položí hrable a príde k stolu. Pivo má stále skoro celé. „Tento guláš je váš" ponúkam. Pripravené jedlo odmieta so slovami „Já nejím cez den. Skoro ráno si dám rožky a mléko. Potom jím až večer."
Len si zapáli cigaretu, zahľadí sa na pole a zafilozofuje do vetra „Šak kto sce, ten si robotu nájde".
4 áre ukážkovo zrýľované a krásne rovno rozhrabané za 2 dni. Prestávka len keď ste ho zavolali. Nezjedol nič a vypil jedno pivo za deň.
Žiadny ožran ani lajdák.
Cigán zvyknutý tvrdo pracovať.
A zarobiť vlastné peniaze.
