Klišé, že „Európa stojí na kresťanských základoch“, sa opakuje tak často, až sa stalo dogmou.
Cirkevné mocenské ovládnutie (európskeho) priestoru automaticky neznamenalo aj jeho ideový a hodnotový prínos a pokrok. Inkvizítor a feudál má veľkú moc – ale nemusí mať vždy pravdu.
Západná civilizácia je produktom racionálneho myslenia, nie iracionálneho zjavenia. Pochybnosti, nie poslušnosti. Logiky, nie slepej viery.
1. Stredovek: Temno pod krížom
Od pádu Západorímskej ríše (476 n. l.) až po renesanciu žila Európa v zajatí duchovného aj mocenského monopolu, kde bolo všetko mimo oficiálnej doktríny považované za herézu.
„Vo veku viery, ktorý sa rozprestiera cez tisícročie, človek mohol hľadať spásu, ale nie pravdu.“
– Will Durant, historik
Cirkev potláčala filozofiu, vedu, občianske práva aj slobodu myslenia. Galilei bol umlčaný, Giordano Bruno upálený, Hypatia roztrhaná kresťanským davom.
To nie je „duchovné dedičstvo“. To je historická trauma racionality.
„Cirkev bola počas stáročí najväčším nepriateľom slobody myslenia.“
– Bertrand Russell
Niektorí historici a vedci (napr. Carl Sagan, Charles Freeman) odhadujú, že dominancia kresťanskej dogmy oddialila civilizačný a vedecký vývoj o 300 až 500 rokov.
Predstavme si, kde by sme dnes boli, keby sa antická línia poznania nezlomila!
2. Antika myslela. Cirkev verila.
Antickí filozofi nás učili, že pochybovanie je cnosť. Cirkev z neho urobila ťažký hriech.
„Pochybovanie nie je nepriateľ viery, je základom poznania.“
– Peter Abelard, kresťanský filozof, ktorý bol vlastnou cirkvou prenasledovaný
„Ten, kto nepochybuje, nevie, čo je pravda.“
– Sokrates
Antika bola svetom otázok, rozumu a osobnej filozofie.
Kresťanstvo nahradilo otázky dogmami, sebazodpovednosť poslušnosťou a etiku večnou vinou.
„Najnebezpečnejšia predstava v ľudských dejinách je, že existuje jedna neomylná pravda.“
– Christopher Hitchens
3. Demokracia verzus teokracia
Demokracia stojí na hodnotách ako:
• rovnosť pred zákonom,
• sloboda svedomia a myslenia,
• občianska suverenita,
• sekulárny právny štát.
Toto nepochádza z evanjelií, ale z gréckej agory, rímskeho práva a osvietenskej filozofie.
Kresťanstvo je vertikálny model autority – Boh, cirkev, pápež, kňaz, veriaci – kde človek nie je občan, ale poddaný milosti.
„Kresťanstvo nás neučilo slobode, ale zrieknutiu sa rozumu v mene poslušnosti.“
– Baruch Spinoza
Kresťanstvo nemá demokratickú DNA. Muselo byť zatlačené do úzadia, aby sa demokracia mohla zrodiť.
„Čím viac sa štát a náboženstvo prelínajú, tým menej je oboje slobodné.“
– James Madison, spoluzakladateľ americkej ústavy
4. Sekularizácia ako oslobodenie
Renesancia, osvietenstvo, vedecká revolúcia – to boli momenty znovuzrodenia antického ducha, nie rozkvet kresťanskej viery.
Cirkev bola donútená vziať na vedomie, že svet sa hýbe – nie vďaka nej, ale napriek nej.
„Kresťanstvo bolo brzdou poznania. Bolo nutné ho obísť, aby ľudstvo mohlo dozrieť.“
– Carl Sagan
Francúzska revolúcia bola už len vyvrcholením antickej renesancie – výbuchom, ktorý zrušil nárok cirkvi na to, určovať pravdu a zákon.
Záver: Nie vďaka, ale napriek
• Západ nestojí na Kristovi, ale na Sókratovi.
• Nestojí na zjavení, ale na pochybnosti a racionalite.
• Nie je výsledkom viery, ale oslobodenia od nej.
„Zatiaľ čo cirkev trestala pochybovanie, filozofi učili, že pochybovanie je počiatkom múdrosti.“
– Bertrand Russell
A ak sa dnes tešíme z hodnôt ako sloboda, rovnosť, kritické myslenie, ľudské práva či vedecký pokrok, je to len preto, že naši predkovia opäť našli cestu k Sókratovi a ku “tradičným antickým hodnotám”. To sú totižto tie pravé “tradičné hodnoty” našej západnej civilizácie a nie nejaká mimoeurópska, blízko-východná autoritárska iracionálna kresťanská dogma.
Ludstvo pokročilo nie vďaka slepej iracionálnej viere, ale vďaka racionálnemu rozumu.
P.S.: Sókratés (469 – 399 pred n. l.) bol jeden z najvýznamnejších filozofov antiky a zakladateľ západného kritického myslenia.
Aj keď po ňom nezostal žiadny vlastný písomný záznam (jeho myšlienky poznáme vďaka jeho žiakom, najmä Platónovi), jeho vplyv na dejiny filozofie, etiky a logiky je zásadný.
Kto bol vlastne Sókratés?
• Žil v Aténach v období najväčšieho kultúrneho a politického rozkvetu mesta.
• Bol známy tým, že neučil prednášaním, ale kladením otázok – tzv. sokratovská metóda.
• Chodil po agore (verejnom priestranstve), rozprával sa s ľuďmi a nabádal ich, aby spochybňovali vlastné presvedčenia.
• Odmietal písanie, tvrdil, že pravé poznanie vzniká v dialógu.
Základné myšlienky:
• „Viem, že nič neviem“ – pokora pred poznaním a výzva k neustálemu hľadaniu pravdy.
• Etika ako osobné hľadanie dobra a cnosti, nie poslušnosť k zákonom či božstvám.
• Racionalita a dialóg ako základ ľudskej dôstojnosti.
• Veril, že nevedomosť je príčina zla – kto pochopí, čo je správne, bude tak konať.
Proces a smrť:
• V roku 399 pred n. l. bol odsúdený na smrť za údajné kazenie mládeže a bezbožnosť – fakticky za to, že nabádal ľudí k samostatnému mysleniu a spochybňoval autority.
• Nepožiadal o milosť, zostal verný svojej filozofii a vypil čašu bolehlavu.
„Lepšie je trpieť krivdu, než ju spôsobiť.“
– Sókratés (v Platónovej Apológii)
Vplyv:
• Sókratés je symbol filozofa ako morálneho svedomia spoločnosti.
• Jeho život a smrť inšpirovali Platóna, Aristotela, stoikov a neskôr aj mysliteľov osvietenstva.
• V západnej civilizácii zosobňuje začiatok tradície kritického myslenia, intelektuálnej slobody a občianskej odvahy.
