Priatelia, cítili ste sa už niekedy skvelo, keď vám všetci navôkol len pritakávali a chválili vás? Je prirodzené mať rád pochvaly – pozitívna odozva nás hreje pri srdci a zvyšuje sebavedomie. No ak sa obklopíme výlučne ľuďmi, ktorí nám iba „hladkajú ego“, môže to mať aj svoje tienisté stránky. Človek potom ľahko uviazne v komfortnej zóne a prestane sa intelektuálne posúvať dopredu.
Namiesto pohodlnej a príjemnej mentálnej stagnácie však potrebujeme okolo seba aj priateľov a kolegov, ktorí prichádzajú s podnetnými myšlienkami, hodia nám rukavicu v podobe intelektuálnej výzvy či konštruktívnej kritiky a sú ochotní otvorene diskutovať – aj vtedy, keď s nami práve nesúhlasia.
V nasledujúcom texte vysvetlíme, prečo sú práve takíto ľudia kľúčom k osobnému rastu, autentickému priateľstvu, rozvoju nášho kritického myslenia a tým aj k zdravej a slobodnej demokratickej spoločnosti.
Keď nám okolie len hladká ego: nastáva stagnácia a ilúzia dokonalosti
Mať okolo seba samých pochlebovačov môže znieť lákavo – veď kto by nechcel o sebe počúvať len samé chvály? Problém však nastáva vtedy, keď počujeme iba to, čo chceme počuť. Strácame tým kontakt s realitou aj príležitosť zlepšovať sa. Psychológovia varujú, že zámerné vyhľadávanie výhradne pozitívnej spätnej väzby vedie k vyhýbaniu sa konštruktívnej kritike, čo následne brzdí náš osobnostný aj mentálny rozvoj.
Postupne sa môžu prejaviť viaceré negatívne dôsledky:
• Stagnácia: Ak nás nikto neupozorňuje na naše chyby, chýba nám podnet k zmene. Ignorovanie kritickej odozvy spôsobuje, že človek zostáva stáť na mieste a vyhýba sa konfrontácii so svojimi slabými stránkami. Bez výziev niet pokroku.
• Skreslené vnímanie (confirmation bias): Ľudia, ktorí chcú počúvať iba pochvaly, si často vyberajú spoločnosť, kde sa im len pritakáva, a vyhýbajú sa prostrediu, ktoré by ich mohlo kriticky zrkadliť. Takto vzniká tzv. echo komora – prostredie, v ktorom počúvame iba odrazy vlastných názorov. Tento „tunel“ pozitívnych ohlasov posilňuje naše presvedčenia a zaslepuje nás voči vlastným slabinám. Psychológia tento jav označuje ako confirmation bias – teda sklon všímať si len to, čo nám vyhovuje a potvrdzuje náš predchádzajúci názor.
• Prehliadanie nedostatkov (slepé miesta): Neustále hladkanie ega nám znemožňuje vidieť oblasti, v ktorých sa potrebujeme zlepšiť. Okolie ich často pokrytecky zamlčuje, aby nás neurazilo. Výsledkom je, že si neuvedomujeme vlastné chyby či rezervy a tým zásadne obmedzujeme svoj rastový potenciál. Čo je ešte horšie, môžeme žiť v ilúzii, že všetko je v úplnom poriadku – hoci opak je pravdou.
Ako to výstižne pomenoval filozof Karl Popper:
„Našou najväčšou chybou je to, že sa viac zaujímame o to, aby sme mali pravdu, než aby sme sa niečo naučili.“
Krátkodobo môže byť lichotivá, no falošná bublina príjemná. Dlhodobo však vedie k nevyhnutnému zaostávaniu. Ako trefne poznamenal jeden biznis komentátor:
„Ak sa líder obklopí samými ‘yes-man’ ľuďmi, zvyčajne len udržiava status quo a pokračuje v neaktuálnych a často zle nastavených stratégiách – s nadmernou sebadôverou a zaujatým rozhodovaním.“
Inými slovami – ak odmietame oponentúru, hrozí, že uviazneme vo svojich chybných návykoch a názoroch a budeme žiť v sebeklame vlastnej neomylnosti.
Prečo potrebujeme výzvy pre svoj rast
Opakom stagnácie je osobnostný rast – a ten prichádza najmä vtedy, keď čelíme neustále novým výzvam.
Psychologička Carol Dwecková definuje tzv. growth mindset (rastové nastavenie mysle) ako presvedčenie, že svoje schopnosti môžeme rozvíjať učením a cieľavedomou námahou. Človek s takýmto postojom vníma každú výzvu ako príležitosť učiť sa – nie ako hrozbu.
Naopak, fixed mindset (fixné nastavenie mysle) vedie k obavám z neúspechu. Ľudia s týmto nastavením sa radšej vyhýbajú kritike, pretože ju vnímajú ako osobné zlyhanie či „neférový“ dôkaz neschopnosti.
Výskumy však ukazujú, že práve schopnosť prijať konštruktívnu kritiku a poučiť sa z nej je jedným z najdôležitejších predpokladov úspechu. Napríklad u podnikateľov platí, že tí s rastovým nastavením aktívne vyhľadávajú spätnú väzbu – aj tú negatívnu – a využívajú ju na svoj posun. Naopak, tí s fixným prístupom majú sklon spätnej väzbe unikať zo strachu z odmietnutia. Inými slovami: ochota pomenovať a spracovať vlastné slabiny vedie k omnoho lepším výsledkom než predstieranie neomylnosti.
Preto mnohí múdri ľudia opakovane zdôrazňujú: obklop sa tými, čo sú lepší ako ty.
Nobelista James Watson raz povedal:
„Ak si najchytrejší človek v miestnosti, si v nesprávnej miestnosti.“
Ak chceme rásť, nemali by sme sa usilovať neustále dominovať – práve naopak. Len v spoločnosti schopnejších, múdrejších a kritickejších ľudí máme možnosť zlepšovať sa.
Tým, že prijímame intelektuálne výzvy, rozširujeme svoje poznanie, mentálne schopnosti aj emočnú odolnosť. Odvaha vystúpiť z komfortnej zóny – napríklad nechať si vyvrátiť vlastný názor alebo skúsiť niečo, v čom nie sme zbehlí – nám umožňuje rásť po každej stránke. Každá logická diskusia či kritická spätná väzba posilňuje našu schopnosť zvládať nesúhlas, učiť sa z chýb a nevzdávať sa pri prvom nezdare.
Výzvy sú motorom rastu. Bez nich by sme zostali rovnakí ako včera.
Autentické priateľstvo a úprimnosť
Skutočné priateľstvo sa nepozná podľa toho, že si dvaja ľudia vo všetkom vyhovujú a navzájom sa len utvrdzujú. Naopak – pravý priateľ nepovie iba to, čo chceme počuť, ale aj to, čo potrebujeme počuť.
Grécky filozof Sokrates to vystihol už pred 2 400 rokmi:
„Nemaj za verných tých, čo chvália tvoje slová a činy, ale tých, čo láskavo karhajú tvoje chyby.“
Inými slovami – ten, kto nám vždy len pritakáva, ešte nemusí byť skutočný priateľ. Oveľa vernejší je ten, kto nás dokáže s rešpektom upozorniť, keď sa mýlime alebo robíme chyby.
Úprimnosť je základom dôvery. Ak nám na niekom záleží, nechceme ho nechať blúdiť nesprávnym smerom. Hoci je pohodlnejšie byť obľúbený a „milý na každého“, vyhýbanie sa kritike často nie je ohľaduplnosť, ale prejav oportunistickej ľahostajnosti. Povedať priateľovi pravdu – hoci aj nepríjemnú – si vyžaduje odvahu. No práve tým dokazujeme, že nám na ňom skutočne záleží.
Psychológovia hovoria o tzv. sebazrkadlení vo vzťahoch – blízki priatelia nám často nastavujú zrkadlo, v ktorom vidíme aj stránky seba samých, ktoré by sme inak ignorovali. Práve tým nám pomáhajú rásť.
Ako výstižne povedal Frank A. Clark:
„Priateľ je niekto, kto ti povie to, čo nechceš počuť, ale potrebuješ vedieť.“
Už Aristoteles opísal „priateľstvo cnosti“ ako najvyšší typ priateľstva – také, v ktorom sú obaja priatelia dobrí a navzájom si želajú spoločné dobro.
V praxi to znamená, že skutoční priatelia sa snažia jeden druhému pomáhať stať sa lepším. Nenapomáhajú si v sebaklame, neprehliadajú morálne poklesky len preto, aby nenarušili vzájomnú pohodu. Namiesto povrchných lichôtok ponúkajú dobre mienené rady a konštruktívnu spätnú väzbu.
Takéto priateľstvo je autentické – stojí na úprimnosti, rešpekte a ochote rásť navzájom a spolu.
Na rozdiel od plytkých známostí, ktoré sú príjemné len dovtedy, kým nepríde prvý konflikt, hlboké priateľstvá prekonajú aj nepríjemné pravdy – a tým sa ešte viacej posilňujú.
Kritické myslenie potrebuje konštruktívny nesúhlas, nie pokrytecké pritakávanie
Jedným z pilierov kritického myslenia je schopnosť zvažovať rôzne uhly pohľadu. Ak nám naše okolie zakaždým len pritakáva, strácame možnosť opraviť svoje omyly alebo vylepšiť vlastné nápady. Práve preto je nesmierne hodnotné mať okolo seba ľudí, ktorí s nami dokážu konštruktívne nesúhlasiť.
Už Sokrates svojou dialektickou metódou ukázal, že kladenie zvedavých otázok a spochybňovanie samozrejmých predpokladov stimuluje kritické myslenie a vedie k hlbšiemu a racionálnejšiemu posudzovaniu vlastných presvedčení.
Diskusia s niekým, kto vidí vec inak, nás núti premýšľať do hĺbky, formulovať argumenty, a v prípade potreby aj prehodnotiť svoj postoj na základe nových dôkazov.
Takýto proces výrazne zvyšuje kvalitu nášho uvažovania – učí nás myslieť samostatne, analyticky a s odstupom, namiesto automatického preberania názorov či naratívov, ktoré k nám prichádzajú zvonka.
Ako pripomína obhajca slobodného myslenia Jonathan Rauch:
„Zdravá spoločnosť sa nebuduje na súhlase, ale na schopnosti viesť rozumný nesúhlas.“
Protikladom otvorenej diskusie je tzv. groupthink – skupinové myslenie, pri ktorom sa uprednostňuje súlad pred objektívnou pravdou a potláčajú sa odlišné názory, najmä tie, ktoré kolidujú s prevládajúcim presvedčením skupiny.
V kultúre „yes-manov“ sa členovia tímu boja čokoľvek namietať, aby nenarušili “posvätnú harmóniu”. Výsledkom bývajú skreslené a chybné rozhodnutia, pretože sa prijímajú na základe nespochybňovaných predsudkov alebo ilúzie konsenzu.
Mnohé historické zlyhania – vo firmách, spoločnostiach aj v politike – mali spoločného menovateľa: nikto nemal odvahu vysloviť nesúhlas.
Naopak, kvalitné rozhodovanie si vyžaduje konflikt myšlienok, ich otvorený stret a vzájomné preverovanie. Len vďaka takémuto dialógu sa ukáže, ktorá cesta je tá najlepšia.
Mať vo svojom okruhu ľudí, ktorí otvorene a korektne diskutujú a ponúkajú iný pohľad, je pre náš intelektuálny rast nesmierne dôležité. Chránia nás pred slepými miestami v myslení a pomáhajú nám robiť informovanejšie, rozvážnejšie a múdrejšie rozhodnutia.
Ako to výstižne zhrnul Barack Obama:
„Nesúhlas nie je nepriateľom jednoty, ale nevyhnutným predpokladom pre každú slobodnú spoločnosť.“
Povrchné vs. rozvíjajúce vzťahy: príklad z praxe
Povrchné verzus rozvíjajúce priateľstvo: Dva obrazy zo života
Aby sme lepšie pochopili rozdiel medzi povrchnými a rozvíjajúcimi vzťahmi, predstavme si dve situácie zo života:
• Povrchné „priateľstvo“ založené na lichôtkach:
Marián má kamaráta Pavla, ktorý ho neustále len chváli, pritakáva mu a nikdy ho nekritizuje. Keď Marián počas diskusie urobí logickú chybu, zavádza alebo dokonca vedome klame, Pavel to prehliadne a povie niečo ako: „To nič, si predsa skvelý kamarát, mne je to jedno.“
Marián síce vždy odchádza s príjemným pocitom, no nič nové sa o sebe nedozvie. Časom začne nadobúdať presvedčenie, že všetko robí správne – veď ho nikto nikdy na nič neupozornil.
Keď však príde chvíľa, keď jeho rozhodnutie zlyhá – v osobnom, pracovnom alebo spoločenskom živote – zostane zaskočený, pretože ho na to nikto vopred nepripravil.
Pavlova večná zhovievavosť ho nechtiac udržiavala v ilúzii, že sa nemusí zlepšovať. Toto „priateľstvo“ je síce príjemné a pohodlné, no zároveň plytké – chýba v ňom spätná väzba, ktorá by Mariána posúvala vpred.
• Podnetné priateľstvo založené na výzvach:
Pavel má naopak kamaráta Vlada, ktorý ho síce podporuje a povzbudzuje, no zároveň ho dokáže aj úprimne a vecne kritizovať, keď je to potrebné.
Keď Pavel napríklad zanedbá dôležité štúdium alebo sa správa alibisticky, Vlado si nekladie servítku pred ústa – otvorene ho na to upozorní. Možno to nie je ľahké vypočuť si od priateľa kritiku, ale Pavel vie, že Vladovi môže dôverovať – a že to s ním myslí dobre.
Vďaka tejto spätnej väzbe sa nabudúce dokáže vyvarovať tej istej chyby. Okrem toho vedú spolu pravidelne otvorené diskusie – a keď sa ich názory rozchádzajú, nehádajú sa, ale logicky argumentujú, hľadajú fakty, dôkazy a spoločne premýšľajú. Často pri tom obaja získajú nové poznatky a rozšíria si obzory.
Ich priateľstvo je možno náročnejšie – občas si musia veci natvrdo vydiskutovať – no je hlboké, úprimné a obojstranne obohacujúce. Obaja vedia, že sa môžu jeden na druhého spoľahnúť – práve preto, že si vždy povedia pravdu a spoločne hľadajú riešenia, ktoré dávajú zmysel.
Z týchto dvoch príkladov je jasné, ktorý typ vzťahu človeka skutočne posúva.
Povrchní známi, ktorí nám len hladia ego pri pive, poskytujú krátkodobý komfort, ale dlhodobo brzdia náš intelektuálny a morálny rast.
Naopak, skutočný priateľ nás občas vyzve vystúpiť zo svojej komfortnej zóny – a práve vďaka tomu sa môžeme zlepšovať, rásť a posúvať ďalej.
Záver
Obklopiť sa ľuďmi, ktorí nás intelektuálne a osobnostne stimulujú, je jednou z najlepších investícií do seba samého.
Takéto zdravé intelektuálne prostredie podnecuje neustály rast, učí nás pokore a pritom posilňuje naše sebavedomie zdravým spôsobom (postaveným na reálnych zlepšeniach, nie iba na pochlebovaní). Namiesto klamlivého pohodlia plytkých priateľstiev, ktoré nám poskytujú iba samé pochvaly a lichôtky, získavame cenné lekcie, nové názorové perspektívy a inšpiráciu posúvať svoje intelektuálne hranice.
Odborníci na rozvoj osobnosti odporúčajú obklopovať sa vzdelanou a kriticky zmýšľajúcou komunitou ľudí s rastovým nastavením mysle – ich racionálny prístup a správanie nám následne idú príkladom a spolupráca s tými, ktorí nás intelektuálne vyzývajú, nás inšpiruje a podporuje náš vlastný osobnostný rozvoj. Takéto intelektuálne kritické prostredie dokáže výrazne urýchliť náš mentálny rast – či už v kariére, spoločenskom živote alebo v osobnom raste.
Preto vyberajme svojich priateľov a spolupracovníkov múdro: nie tých, ktorí nám len pokrytecky hladkajú naše ego, ale tých, ktorí nám pomáhajú stať sa po všetkých stránkach lepšími a múdrejšími ľuďmi.
A na záver známa Sokratova múdrosť:
„Silná myseľ diskutuje o nápadoch, priemerná o udalostiach a slabá o ľuďoch.“
Krátke zhrnutie:
Obklopuj sa ľuďmi, ktorí ťa vyzývajú, nie len tými, čo ťa iba chvália. Podnetné vzťahy podporujú osobný rast, autentické priateľstvo a rozvoj kritického myslenia, zatiaľ čo neustále hladkanie ega vedie k stagnácii, slepým škvrnám a falošnému pocitu dokonalosti. Skutoční priatelia ti ponúknu úprimnú spätnú väzbu (ako poznamenal Sokrates: „za verných nepovažuj tých, čo chvália tvoje slová, ale tých, čo láskavo karhajú tvoje chyby“), čo nám pomáha zamyslieť sa, učiť sa a zlepšovať. Prijímanie rôznych perspektív a konštruktívnej kritiky robí z každej výzvy príležitosť na rast — a napokon vedie k tomu, že sa stávame múdrejšími a odolnejšími. Obklopenie sa ľuďmi s rastovým nastavením, ktorí nás povzbudzujú v našom vývoji, môže urýchliť náš mentálny pokrok a urobiť našu životnú cestu bohatšou a zmysluplnejšou.
Použitá literatúra a zdroje:
Colleen Irwin: Seeking Feedback: Ego Stroke or Growth Opportunity? (2023) – článok o pasci, do ktorej spadneme, ak hľadáme len pochvalu a nie úprimnú spätnú väzbu .
Harvard Business School Online: Growth Mindset vs. Fixed Mindset (2022) – vysvetlenie rozdielu medzi rastovým a fixným nastavením mysle; význam prijímania výziev a spätnej väzby pre zlepšenie .
Steve Tobak, CBS News: The evils of yes-men and groupthink (2012) – komentár o nebezpečenstvách kultúry „pritakávačov“; cituje Sokrata o vernosti priateľov, ktorí namiesto chvály radšej láskavo pokarhajú nedostatky .
Gustavo Razzetti: The Johari Window – Increase self-awareness (2022) – popis modelu sebapoznania; vysvetľuje pojem slepých miest a dôležitosť spätnej väzby od iných .
Catherine Cote, Harvard Business School: Surround Yourself with Growth-Minded People (aktual. 2024) – odporúčanie obklopiť sa ľuďmi, ktorí nás inšpirujú rásť; ľudia, čo nás vyzývajú a podporujú, dokážu zrýchliť náš rast .
