Aké to je byť pred kamerou? Kameraman a redaktor nás usporadúvali ako deti v materskej škôlke - aký je najlepší záber, aby to malo dej, aby bol divák spokojný... Ale prioritou bola spokojnosť redaktora. Profesionáli, majú to vymyslené... vedia z obyčajnej scény pripraviť dynamický proces, hrôzostrašnú výpoveď alebo len suchý rozhovor. Pri svojej práci však zabúdajú ukončovať zmysluplné dialógy, vystrihujú logické náväznosti a zameriavajú sa na svoj subjektívny postoj. Je to až trpko smiešne.
Náväznosť to má samozrejme aj s občianskou žurnalistikou. Ľudia neustále huckaní médiami majú potrebu vyhľadávať a dokumentovať nešťastia s vidinou zisku a vlastného prospechu. Vidieť a byť videný. Zavalia redakciu správami - majú tie najlepšie a najaktuálnejšie informácie o tragédiách. Samozrejme nezabudnú nadiktovať svoje meno.
Jeden príklad : Sedem ročný chlapec zbieral dosky budovy pri nedovolenom búraní stavby. Zrazu spadla strecha, chcel sa skryť ale zachytilo ho, nehodu neprežil. Ostatní však stihli ujsť a hneď zavolať do televízie. Pri spracovaní príspevku televízny štáb chcel zdokumentovať miesto tragédie a pripravili tak krátky dej. Malý chlapec dvíha špinavé čižmy spomedzi dosiek a odnáša ich preč. (reálne by sa tam však nemohli nachádzať) Aby sa šot mohol natiahnuť na minútu potrebuje kameraman viac "šťavy". Pripravil sa rozhovor s bratom chlapca, ten je taký rozčarovaný kamerou, že nespomenie svojho zosnulého brata ale vysloví sa o ňom len ako o nejakom chlapcovi... V očiach má niečo mne nepochopiteľné, každý ho vidí na obrazovke. Ako keby sa tešil. Potom treba ešte samozrejme jeden záber na vyzuté čižmy a dodatok, že malé deti nemali na stavbe čo robiť. Redaktor sa vôbec nevenuje pôvodcovi nehody, nepátra, neanalyzuje.
Dôležitejšie je zobraziť tragédiu, nehodu, smrť ako hľadať vinníka a byť investigatívny.
Občianska žurnalistika : Stal sa z neho trošku-novinár, bol takmer účastníkom dopravnej nehody. Mal chladnú hlavu, zaparkoval, ohrozil plynulosť premávky a fotil. Smrť, krv, ženu v šoku. Brutálne fotografie mu nikto neuverejnil, zrejme si ich nahral do počítača a už nikdy ich neotvorí. Avšak mal nutkanie zastaviť sa a spraviť ich. Odsudzovali sme ho, no nezastavili sme jeho konanie. I ja som mal málo empatie a prešiel som ďalej, mohol som mu povedať nech nefotí...
Nie spoločnosť si vyžaduje vidieť brutalitu a zábery pre slabšie povahy v prime time, kedy deti ostávajú po večerníčku ešte pri tv. Vyžaduje si to sama redakcia, ktorá je poháňaná telefonátmi a "investigatívcami" z radov spoločnosti, tých je však stále menej ako normálnych ľudí, ktorým postačuje záznam aj bez obete či krvi. Dôležité prvky reportáží ako sú rozhovory, analýzy, možno i špekulovanie ostávajú v úzadí. Podstatné je vidieť obeť.
Čo keby si televízne štáby dali na týždeň oddych a pri nehodách, vraždách a iných tragédiách nezobrazovali časti pre slabšie povahy. Podávajú to s tónom ako keby tých slabších pováh bolo len 5%. A musíme sa podriadiť väčšine. Radšej pátrajte po vinníkovi, prineste vskutku dobré rozhovory a výpovede svedkov. Život je taký aký je - zbytočné a násilné aranžovanie scény len vytvára pocit menejcennosti svedka a ten sa stáva manipulovateľným a závislým.
Pri najčítannejšom denníku je situácia obdobná - aká skupina ľudí kupuje noviny a z akého dôvodu? Že spoločnosť si vyžaduje násilie? Nie, redakcia si vyžaduje násilie. Kto so záujmom číta o smrti a stáva sa psychopatológom, prečo je zlomený a má depresie ak jemu sa stane tragédia? To len potvrdzuje že nie my si žiadame násilie. Ľudia nemajú príležitosť zmeniť to. Kto ju má? Kto chce?
