Aj deti má rád. Viem to ešte z čias keď nemali vlastné a chodili sa starať o tie naše. Vždy s úsmevom a priehrštím plným lásky ich zasypali pozornosťou, ktorá sa vždy počíta keď je úprimná a príde aj od niekoho iného ako sú vlastní rodičia. Už sa skoro zdalo, že môžu napísať recept šťastného spolužitia.
„Áno beriem..." zaznelo od každého raz do uší príbuzných, ktorí túto časť chápali ako formálnu predohru tanečno-konzumnej žúrky, ktorá zvykne nasledovať. Keď sa dojedlo, dopilo a dotancovalo veci začali naberať svoj rutinný mladomanželský smer. Ako sa zvykne vravieť deň po svadbe je moment keď na smiech je už „pozde" a na slzy ešte priskoro.
Spoločné nažívanie v jednej domácnosti začalo postupne odkrývať rozdiely svetov, z ktorých do tohto zväzku prišli. On materiálne založený a stojaci na vlastných nohách, keď sa od svojich sedemnástich pretĺkal životom podnikaním s rôznym sortimentom. Ona po vysokej škole vylietajúca zo zázemia kompletnej rodiny, v ktorej jej rodičia dopriali luxus môcť doštudovať bez nutnosti zarábať.
Zamestnala sa v druhom najväčšom slovenskom meste na pozícii sociálnej kurátorky aby pracovala v obore, ktorý študovala. Navštevovala rozpadajúce sa rodiny a na súdnych pojednávaniach kde sa delili nie len majetky ale aj deti predkladala svoje odborné názory na sociálnu situáciu manželov. Hádky, citové vydierania a vojny o potomstvo. V tom všetkom sa odborne vyznala. Lenže doma nikto nie je prorokom. Kým dohliadala na vzťahy iných na ten vlastný je už nezostal čas.
„Z tej práce odídeš!" zaznelo naliehavo z jeho strany „lebo tam aj tak zarobíš len pár šušňov a ja potrebujem pomôcť s predajom áut v bazáre". Snažili sme sa jej vysvetliť, že milovať manžela je správne ale človek by sa nemal vo vzťahu vzdávať vlastnej identity. Márne. Svoje názory už nemala z vlastnej hlavy.
Ani sa nenazdala a s polročným produktom nekonečnej lásky naloženým v autosedačke postávala v radoch na dopravnom inšpektoráte aby zabezpečila ŠPZ pre autá, ktoré on dovážal zo zahraničia. Nevyzerala dobre a ani sa tak necítila. Mali sme o ňu strach ale ona stále verila, že to len láska si pýta svoju daň.
„Nebije ťa?" pýtali sme sa s obavami keď sme ju vídali preplakať hodiny s ním na telefóne. „To nie, len si vraj neviem peniaze vážiť a ani žiadne zarobiť" vysvetľovala a stále sa ho zastávala lebo jemu nikto nič nedal a on sa ju iba snaží naučiť hospodáriť. Voči názorom, že „ona je predsa na materskej, dva roky po škole a že on jej kázal oddísť z práce" bola hluchá a sama začala veriť jeho názorom, že „je neschopná". Strácala úctu samej k sebe.
„Čo by si poradila ako sociálna kurátorka klientke ku ktorej by sa muž správal tak ako on k tebe?" snažili sme sa jej už dosť násilne otvoriť oči. Nepomohlo. On ju ľúbi a aj dom im ide kúpiť. A veru aj kúpil. Len na liste vlastníctva je napísaná jeho mama. Hádam by v manželstve do ktorého priniesla iba výdavky nečakala, že dostane polovicu z domu, na ktorý musel zarobiť on. Stále jej nezoplo. Bola už príliš doráňaná aby vôbec bojovala.
Nie je ľahké stáť opodiaľ a pozerať sa ako niekto z Vašich blízkych pomaly chradne. Cítite potrebu zasiahnuť a zároveň sa im nechcete miešať do života. Iba ju podporujete a naznačujete jej s nádejou, že dokáže čítať medzi riadkami.
Ešte nie je koniec. A možno ani nebude. Sama nevie či chce. Ale nebýva s ním a treba povedať, že vyzerá lepšie. Ťaží ju predstava, že by jej ani nie trojročné manželstvo skončilo neúspechom. Ale uvedomuje si, že láska nie je slovo. Chápe, že rodina to nie je dom do ktorého sa bojíš vojsť lebo nevieš za čo ti vynadajú. Už rozumie, že domov je miesto kde sa cítiš dobre.
A tak stojí na tej tenkej hranici kde ešte používa prvú osobu množného čísla ale nevie do kedy. Nevie kedy sa z my stane ja. Nechce byť tá, kto urobí tu nenávratnú matematickú operáciu a vydelí pár dvoma. Je to na nej. Možno mu dá ešte šancu. Možno sa on ešte zmení. Aj dnes jej volal. Vraj „prečo pretelefonovala tak veľa? Ale vraj je to jedno lebo ju ľúbi a to, že si nevie vážiť peniaze je len jedna z tisíc vecí, ktoré na nej nemá rád."
