Tamar sa vynorila z vody a pozorovala prekrásnu nočnú oblohu. Zrazu v diaľke zbadala dve hviezdy, ktoré sa k sebe túlili. V tom momente sa spolu s nimi zachvelo celé jej vnútro a tieto mihotavé hviezdy začali naraz padať, až kým nedopadli na hladinu jazera. A ona pocítila, ako sa jej slzy vlnia po tvári presne tak, ako sa vlnila rozvírená vodná hladina...
Tamar bolo dievča, ktoré žilo v hlbinách jazera v kráľovstve jazerných víl, ktoré ju odmalička vychovávali, pretože tesne po svojom narodení stratila oboch rodičov. Odvtedy sa cítila veľmi opustene, lebo vo svojom domove nikdy nenašla ani čo i len najmenší kúsok pochopenia a vľúdnosti. Preto sa večer čo večer vynárala z vody a pozorovala nebo. Hľadala na ňom niečo, čo naplní jej srdce a zaplní v ňom to tak stiesnené a prázdne miesto. Snívala o tom, ako premení svoje plutvy a chvost na nohy a rozbehne sa po lúke za svojimi rodičmi. Snívala o tom, že začne lietať a doletí k hviezdam, ktorých dotyk jej dá niečo, čo ešte nikdy nepocítila. Lásku. „Čo to znamená byť milovanou?“ neustále si kládla túto otázku.Avšak jej myšlienky a úvahy náhle prerušil zvláštny zvuk. Počula, akoby sa konské kopytá striedavo dotýkali zeme. Obzrela sa. Na brehu zbadala nádherné biele zviera s rohom na čele.
Zľakla sa a okamžite sa ponorila pod vodnú hladinu. Zvedavosť ju však prinútila opäť sa vynoriť a prezrieť si to zvláštne ale nádherné stvorenie. „Veď je to jednorožec. Tak čistý a ušľachtilý.“ pomyslela si. A on sa jej v tom momente prihovoril. „Vidím, že si veľmi smutná a osamelá. Cítim, že ťa niečo veľmi trápi a ťaží.“ povedal. Tamar onemela od úžasu a počúvala jeho zvonivý a upokojujúci hlas. Cítila v sebe túžbu zveriť sa mu so svojimi problémami, no niečo jej v tom bránilo. Bála sa k nemu priblížiť. Jednorožec to vycítil a radšej odcválal kamsi ďaleko do neznáma. Mrzelo ho to odmietnutie a strach, pretože chcel dievčaťu pomôcť. Rozhodol sa, že večer opäť príde za ňou k jazeru. Tamar si uvedomila, že by jej to pomohlo, keby sa mu zdôverila a tak pozbierala odvahu a vyrozprávala mu svoj príbeh. Kamienky, ktoré ťažili jej srdce sa postupne rozpúšťali v jej slzách, ktoré robili jazero slanším ale čistejším.
Jednorožec bol šťastný, že mu Tamar začala dôverovať. Navštevoval ju každý deň, rozprávali sa, smiali, tešili z maličkostí. Srdce sa jej rozbúšilo každý večer, keď sa mala s ním stretnúť. Tamar mala konečne pocit, že nie je sama. Dávala to najavo tým, že sa neustále usmievala a dookola šírila radosť a pokoj. To však začalo znepokojovať jazerné víly, ktoré si túto zmenu všimli. Nepáčilo sa im, že Tamar sa niekde inde cíti oveľa lepšie ako v jazernom kráľovstve. Závideli jej a rozmýšľali, čo sa za tým ukrýva a tak ju v jeden večer vysledovali a zistili s kým sa stretáva. Kráľovná jazerného kráľovstva rozmýšľala nad plánom ako oddeliť Tamar od Jednorožca. Pripravila si semienka vodných rias, ktoré napustila jedom a postupne ich zasievala do Tamarinho srdca. Najprv semienko pochybnosti, neskôr ľahostajnosti, nedôvery a sebectva... Tamar postupne strácala zrak a prestala vnímať pekné veci. Oslepla. Už necítila potrebu rozprávať sa s Jednorožcom, už sa večer nevynárala nad hladinu a nepozerala na hviezdy. Zabudla na svojich rodičov. Zabudla na to, čo hľadala. Zabudla na to, čomu sa len nedávno naučila. Zabudla milovať. Jednorožec bol veľmi smutný a rozmýšľal, akoby mohol Tamar pomôcť. Veľmi túžil po tom, aby sa k nemu vrátila späť. Každý deň rozmýšľal a nevedel nájsť riešenie ako Tamar z toho všetkého vyslobodiť.
Jedného dňa, keď bol už úplne bezradný, sa vybral sa za starým mudrcom, ktorý žil na druhom konci krajiny. „Drahý priateľu, som úplne zúfalý a potrebujem tvoju múdru radu.“ povedal mu. „Čo mám urobiť, aby som zachránil niekoho, na kom mi záleží najviac na svete?“ pýtal sa ho. Mudrc premýšľavo zdvihol obrvy, povzdychol si, pozrel sa na Jednorožca a povedal: „Nuž milý môj, je to veľmi jednoduché avšak zároveň veľmi ťažké. Ak chceš niekoho zachrániť, musíš mu dať zo seba to najvzácnejšie, čo máš.“ Jednorožec sa mu poďakoval a odcválal preč. Celou cestou rozmýšľal, čo je tou najdrahšou vecou, ktorú má. Nevedel na to prísť. Keď došiel k jazeru pozrel sa na jeho hladinu a uvidel v nej svoj odraz. Videl svoju krásnu bielu hrivu a čelo, na ktorom sa vynímal jeho nádherný strieborný roh. Bolo to najkrajšie a najcitlivejšie miesto jeho tela. Ak by sa niekto toho rohu dotkol, v tom okamihu by prišiel o život. „Áno, už viem, čo ju zachráni!“ zvolal. Z oka mu vypadla veľká priezračná slza, ktorá rozvírila vodnú hladinu a Tamar pod hladinou pocítila v sebe to chvenie a vynorila sa z vody. „Tamar, prosím, dotkni sa môjho rohu.“ vyzval ju a sklonil k jej tvári svoju hlavu. Z druhého oka mu vypadla ďalšia slza, ktorá sa skotúľala po jej líci.
„Milujem ju tak, že mi stojí za to pre ňu zomrieť.“ pošepol si sám pre seba a zavrel oči. Tamara natiahla za jeho rohom svoju ruku a tento jemný dotyk začal meniť mnoho vecí...
Slnko sa zatmelo, jazero zmizlo. Nastalo obrovské zemetrasenie, zmätok a tieseň. Jednorožec pocítil obrovskú bolesť. Cítil že pomaly zomiera a zaspal hlbokým smrteľným spánkom. Tamar nevnímala nič, čo sa okolo nej dialo. Po chvíli sa všetko naokolo utíšilo a v tom okamihu hmla z jej očí zmizla. Porozhliadala sa po krajine a nevidela ani jazerné kráľovstvo ani lúky.
Oproti nej stál Jednorožec a jeho hlava bola sklonená k jej tvári. Už nebol taký, akého ho poznala. Vôbec sa nehýbal. Zľakla sa a rozplakala. „Zomrel!“ zavzlykala a pohladila ho na rozlúčku po jeho hebkej hrive. V tom momente Jednorožec otvoril oči. Na čele nemal žiaden roh. Neveril, že to prežil. Avšak bol neskutočne šťastný, keď uistil, že Tamar opäť vidí a že v jej srdci už nie je ani stopa po zle. „Tamar, pozri sa dole. Čo vidíš?“ opýtal sa jej. „Veď ja nemám plutvy a ani žiaden chvost! Mám nohy!“ prekvapene skríkla a radostne vyskočila Jednorožcovi na chrbát. Objala ho okolo krku a obaja plakali od šťastia. Nemohli uveriť tomu, čo sa stalo. Naplnení radosťou cválali hore k hviezdam za Tamarinými rodičmi. Musia im predsa porozprávať svoj príbeh. A nielen im, ale aj ostatným. Najmä tým, ktorí nevedia, čo znamená skutočne milovať.
