Ďakujem...

S úžasom si spätne premietam včerajšie udalosti a žasnem. Celkom obyčajný a predsa tak nevšedný deň odovzdaný do Tvojich rúk. Prebudila som sa a prvýkrát neprosila za to, čo ma čaká. Síce s obavami z predošlého dňa a nie práve najväčším nadšením vstať, som Ti to tam predsa len všetko „hodila“ a bez obáv vkročila do nového rána. „Nech sa deje podľa Tvojho plánu.“ Čudujem sa, že som tak neurobila už skôr.
A všetko ozaj začalo tak, ako si chcel. Každá chvíľa poznačená Tvojim dotykom. Slnečné lúče a kvitnúce čerešne popri ceste do školy. Ranný seminár začal nádherným a dojímavým svedectvom nášho učiteľa (nedá mi to sa s ním s vami nepodeliť), ako dostal jeden nádherný dar – dar viery. Formálny katolík navštevujúci kostol a pohoršujúci sa nad správaním cirkevných predstavených. Jeho priateľka sa dostala do vážnej kómy a on sa začal po dlhom čase modliť: Prosím Ťa, nech vyzdravie...
Ubiehali týždne a nádej sa strácala. Lekári vraveli, že niet pomoci. Až počas tak často odriekavanej Modlitby Pána, ktorú každý tak dobre pozná sa pozastavil nad slovami „buď vôľa Tvoja“. Uvedomil si to, že doteraz sa stále pozeral na modlitbu iba očami prosby. Pane, chcem to a to – moja vôľa.
Lenže Boh nie je automat, že vložíš mincu a berieš tovar. Jeho plán s nami je tak skvelý a obdivuhodný a my... chceme, prosíme... a tak odmietame.
V tú chvíľu, keď si uvedomil, že sa nemodlil správne, okamžite zmenil svoj postoj a slová. „Čokoľvek sa stane, ja Ti dôverujem a viem, že to bude dobré... Dávam Ti to.“
S pokojom v srdci a odovzdaním čakal na ďalší deň. Vyhasnutá nádej sa premenila v zázrak. Priateľka sa z kómy prebrala a lekári nechápali. On tiež...
Po dopovedaní príbehu sa na nás usmial a povedal: „Odvtedy už neprosím, iba ďakujem.“ Človek je šťastný, keď môže byť žobrákom, ktorý nemá dosť a predsa vlastní veľa a tak neustále za všetko ďakuje. Sme milovaní. Je to ozaj nad mieru. Teda načo prosiť, keď máme toho toľko?
Poriadne som sa zháčila, keď som si pomyslela na moje predošlé „modlitby“. Koľko situácii, kedy som pozerala na seba a neodovzdala sa do rúk ponúkajúcich bezpečie Plánu lásky. Zrazu som iba ďakovala Bohu a s „malou dušičkou“ mu odovzdala všetko, čo ma momentálne trápilo. Bola som ochotná prijať aj to, keby sa udalosti nevyvinuli podľa mojich predstáv. A iba ďakovala a chválila Ho za všetko. Za dar pochopiť , čo skutočne je modlitba a akú ma silu. K tomu ešte ma úplne „dorazilo“ zopár citátov o modlitbe, ktoré som neskôr našla.
Pravá modlitba je to, keď „Boh pozerá na mňa a miluje ma...
Pre mňa je modlitba pozdvihnutie srdca, jednoduchý pohľad na nebo, výkrik vďačnosti alebo lásky, či uprostred skúšky a či v radosti. Skrátka, je to čosi veľké, nadprirodzené, čo mi rozširuje dušu a spája ma s Ježišom.“ (sv.Terezka)

Tak jednoduchý výkrik vďačnosti spôsobil, že sa vyriešil môj problém k Jeho (a nakoniec aj k mojej) spokojnosti.
Tvoj plán je dokonalý a tak nádherný... Už viac neprosím. Ďakujem: za Lásku.