Paradox

Uplynulý piatok bol výnimočný. Tak, ako iné dni, i keď na druhej strane sa opakuje už po desiaty rok. Áno, mám na mysli Deň narcisov. Súkromne som ho nazvala Žltý piatok. Tešila som sa na malý kvietok, ktorým podporím dobrú vec. V meste som stretávala "iné" žlté kvietky a bolo to fajn.. Aby som sa dostala k tomu paradoxu, či skôr pozorovaniu. Cestou domov, čakajúc na vlak, postavilo sa vedľa mňa cca 15/16-ročné dievča. Prvé, čo urobilo, bolo, že vytiahlo cigaretu a suverénne si pripálilo. Viem, nič výnimočné, hlavne v dnešných časoch. Tá dievčina si na tie cigarety určite nezarába, a prečo vlastne fajčí? Možnože má na to dôvod, ktorý je snáď aj rozumný??!! Jasné, možno i preto, že v tomto veku ju netrápia takéto "životné zamyslenia". Prečo som na fajčenie taká citlivá? Pretože sa ma to bytostne dotýka. Moja teta, ktorá fajčila od mladosti, je tri roky po smrti. Bolo to pre nás ťažké. Ešteže nemala deti. Našťastie?! Neviem. Ktovie prečo ich nemohla mať. Metastázy sa jej vytvorili v pľúcach, neskôr kade-tade po tele. Jej manžel sa s rakovinou trápi asi rok. Tiež slušný fajčiar. Má niečo v krku. Ostál sám, ktovie nad čím počas tej samoty premýšľa... Tušili niekedy obaja, ako to skončí? Asi nepredvídali spojitosť s fajčením. Neviem, či práve fajčenie bolo dôvodom choroby, ale prospieť ich zdraviu určite neprospelo. Spomínaná dievčina ešte tiež neuvažuje nad dôslekami fajčenia, ba možno sa dožije aj deväťdesiatky. Veď aj môj dedko sa dožil požehnaného veku a požil by si určite aj dlhšie, keby si cigaretou nepodpálil posteľ, v ktorej ležal... Vidieť túto dievčinu medzi toľkými "onarcisovanými" ľuďmi (čomu slúži táto vec, všetci vieme), ktorých bolo na nástupišti požehnane a z ktorých som nevidela fajčiť nikoho, ani chalanov,(nehovoriac o tom, že by sa tam fajčiť ani nemalo), ma dosť "pohlo". Bolo mi z toho v duši smutnosmiešne-bezmocne. Kiežby čo najmenej ľudí potrebovalo niekedy používať Nicoret (alebo tak dajako).