Keďže som ešte vo svojich -nástich, pamäť by mi mala slúžiť ešte veľmi dobre. No zatiaľ sa nasťažujem, aj keď také sklerotické skolny sa u mňa už objavili, ale aj tie by som skôr zaradila k roztržitosti a nesústredenosti. Moja mladá myseľ ešte nie vždy stíha spracovávať všetky vonkajšie vnemy na počkanie, a tak si niekedy ani neuvedomím a zabudnem vystúpiť z autobusu alebo stratím vetrovku bez toho, že by som si to vôbec všimla, no a všimnem si to až po takých dvoch týždňoch keď si teplé letné počasie ešte dáva dovolenku a vonku začína sa ochladzovať. No, aby som sa zasa niekde nezamotala, tento blog nie je iba o mne. Je to o otázke, často sa vynoriacej v našej mysli keď stretneme niekoho kto sa na nás priateľsky pousmeje: " A my sa poznáme?"
Stávajú sa mi situácie keď na chodbách univerzity, kde zatiaľ síce ešte neštudujem, ale vďaka mame sa pohybujem dosť často, stretnem maminu kolegyňu na ktorú sa usmejem s formálnym pozdravom "dobrý deň" na perách. Pani docentka sa na mňa usmeje tiež a pozdraví ma rovnako formálne, no v očiach sa jej pritom zračí premýšlanie o tom na ktorej prednáške túto neznámu študentku stretla. Po takých 3 metroch chôdze po chodbe sa zrazu nad pani docentkou rozožiari žiarovka a otočí sa za mnou, a veselo ma pozdraví nehľadiac pritom na vzdialenosť a množstvo iných postávajúcich študentov. Väčšinou nezabudne ani pripomenúť aká je zo mňa slečna a žeby ma ani nespoznala. Človek by si to ani nevšimol. Chudáci učitelia, stačí mi pomyslieť, že takéto situácie majú na každodennom poriadku, keď ich zdravia všetci čo kedy boli či budú ich žiakmi.
Keď som pozerala kreslenú rozprávku Madagaskar, celý film som sa nevedela zbaviť pocitu, že hlavný hrdina lev Alex mi niekoho pripomínal. Nemyslím osobnostne, našťastie nepoznám osobne žiadnych dravcov útočiacich na kamarátov v presvedčení že sú šťavnaté steaky. Aley mi výzorom pripomínal niekoho známeho, a za ten svet som si nevedela spomenúť koho. Ani teraz mi to ešte nedá, no ale viem, že to nebude také ľahké si spomenúť. Potom už na to aj zabudnem a už ma to ani náhodou nebude trápiť. Ale teraz... no fakt neviem.
Niektorí ľudia čo nemajú pamäť ani na mená ani na tváre volia taktiku zdraviť na ulice každého, aby sa prípadne vyhli nepríjemnej situácií kedyby nepozdravili svojho vzdialeného známeho. No zamyslite sa nad tým trošku, nerobí to náš svet krajším? Prívetiví a milo sa zdraviaci ľudia na ulici, ktorých okrem slušnosti spája aj slabá pamäť. Asi v detstve málo papali tú zeleninku, ktorá je dobrá na pamäť, už si nespomeniem ktorá to bola ( mrkva nie, tá bola na oči ). No o tom potom, hneď by bolo niektoým na svete krajšie keby im niekto na ulici dobroprajne zaželal pekný deň. Tak aj ja vám ( všetkým, aby som náhodou nevynechala žiadnzch známych ) želám dobrú noc a krajší zajtrajšok :-).
