Bolognu si pravdepodobne väčšina z nás spája s rajčinovou omáčkou s mletým mäsom a najstaršou univerzitou na svete. Obe formujú tvár mesta a neuniknete pred nimi ani ako turista. V čase nášho príchodu sa svet rozrástol o niekoľko ďalších úspešných držiteľov vysokoškolských titulov. Tie rozdáva univerzita od roku 1088, pričom každý rok udelí takmer dvadsaťtisíc titulov. Ulice s pestrými domami zaplavili farebné konfety, usmiati študenti sa fotia s príbuznými, na hlavách im miesto textilných čiapiek so strapcami žiaria vavrínové vence, ktoré najmä dievčatám ladia s farbou šiat. Okolité podniky sa predbiehajú v ponuke stolov, nad hlavami sa vznášajú balóny, cez okenné tabule prerážajú oslavné pokriky a veselé piesne.
Bologna je tiež mestom kolonád. Stĺporadia sú rovnako rôznorodé ako podlahy, ktoré kryjú, ako stropy, čo vás schovajú pred dažďom aj páľavou, a v noci poskytnú aké také útočisko bezdomovcom, čo zložia svoje životy k zaprášeným topánkam turistov z celého sveta. Spočiatku som mala chuť začať ich rátať, no veľmi skoro som sa vzdala. Nečudo, dĺžka stĺporadí v meste pokrýva úctyhodných 62 kilometrov. Dvanásť z nich sa zaradilo na zoznam UNESCO. Ich minimálnu výšku určuje zákon tak, aby popod ne mohol prejsť človek na koni s klobúkom na hlave.
V knižnici Salaborsa vojdeme do podzemia, ktoré ukrýva pozostatky starovekého mesta. Jeho ulice vznikli v 2.-3. storočí, ale opätovne ich objavili až v deväťdesiatych rokoch minulého storočia. Cez sklenný strop presvitajú podrážky ľudí posedávajúcich na poschodí, možno čakajú na objednanú knihu, možno na to, kým sa slnko schová nad oblakmi a možno rozjímajú nad tým, čo videli v Anatomickom divadle, presnejšie v starodávnej pitevni, ktorá sa nachádza v Pallazzo dell´ Archiginnasio pár metrov za Bazilikou di Saint Petronio, ktorá dominuje námestiu Piazza Maggiore. Tá zaujme na prvý pohľad svojou dvojdielnou fasádou. Tmavé červenohnedé poschodie odráža toskánsko – florentský štýl, kým spodná časť z bieleho mramoru reprezentuje gotický štýl. Pozornosť si zaslúži aj srdce námestia, Neptúnova fontána, ktorej kópie nájdete roztrúsené po celom svete – v Bruseli, Hiroshime aj v Kalifornii.
Obehneme hlavné námestie, vybehneme pár schodov k hodinovej veži, naobedujeme sa v reštaurácii, kde nás obsluhuje mladý Poliak. V Taliansku je ich vraj stotisíc. Domov sa nechystá, ale teší sa, ako jeho krajina napreduje. Mortadella je výborná a chutí celkom inak než tá, ktorú môžeme kúpiť u nás doma. Miesto objednaných pečených líčok nám prinesie zlatisté kura. Cheeks a chicken znejú rovnako. Čašník sa osprevedlňuje, dodáva, že to kvôli kuraťu sme tak dlho čakali na jedlo, ale ak ho naozaj nechceme... Kým nám prinesie to, čo sme si objednali, o pár stolov ďalej ponúkne iným turistom práve dopečené kura ako najväčšiu delikatesu v meste. Všetci sú spokojní.
S plným žalúdkom prenikáme do vzdialenejších kútov mesta.
V minulosti boli jedným z hlavných turistických lákadiel centra Le Due Torri, dve veže, ktoré boli postavené v 12. storočí. V meste bolo voľakedy viac než 100 veží postavených rodinami, ktoré medzi sebou súperili (asi ako škôlkari stavajúci čo najvyššiu vežu z lego kociek), ale zub času spôsobil, že dnes stoja len dve desiatky. Tá najvyššia, takmer stometrová veža Asinella, je údajne najvyššou naklonenou stredovekou vežou na svete. Práve pre túto jej nestabilitu a možné riziko pre návštevníkov je v súčasnosti neprístupná.
La Rossa, červené mesto, tak prezývajú Bolognu domáci. Nie, nie je to kvôli farbe všadeprítomnej omáčky, ktorej základ tvorí snáď každé druhé jedlo v ponuke reštaurácií. Podobne ako u nás hovoríme o mestách červených či modrých s ohľadom na množstvo ľudí voliacich určitú politickú stranu, Bologna je červená preto, že tu mal/má komuznizmus zelenú.
Prechádzame dlhou štvrťou lemovanou krčmičkami s malými stolmi s plnými popolníkmi, nad ktorými svieti červená hviezda. Steny ošarpaných budov pokrývajú farebné obrazy, graffiti, heslá, politické postoje, idey o rovnosti, čo sa už desaťročia šíria svetom a lákajú na medové obrázky o spravodlivejšom svete. O tisíc kilometrov ďalej v jedálni medzinárodnej strednej školy prebiehajú podobné diskusie, pri ktorých sa násťoroční hrdo hlásia k ideám komunizmu. Prečo nie? Pýta sa taliansky kamarát mojej dcéry, čo je zlé na komunizme? Nezažila ho osobne, ale nemusí zažiť všetko na vlastnej koži, aby vedela, že niektoré koncepty sú zlé a fungujú len na papieri. Snaží sa im vysvetliť, ako to fungovalo v krajine za čias mladosti jej starých rodičov, ale revolučný duch nemá vo zvyku počúvať argumenty.
Kamarát mi posiela zoznam reštaurácií a zmrzlinární, ktoré máme navštíviť, nostalgicky spomína na študentské časy v Bologni. Odporúča navštíviť St. Luca alebo zájsť do Ferrary. Nie, nemá na mysli múzeum super rýchlych áut značky Ferrari, ktoré je čo by kameňom dohodil od Bologne, ale neďaleké mestečko, kam spolu zájdeme v ďalšom blogu.
