Adriana Boysová
Ako sa z paláca volá, tak sa z Ameriky ozýva
Dnes sa za šírenie nepravdivých tvrdení nestínajú hlavy a neupaľujú ľudia na námestiach.
Hľadím na svet s dušou básnika, obozretnosťou matky, otvorenou mysľou cestovateľa, s láskou a pokorou, smädom po poznaní, občas na rozhraní, odvážne, hoc z času na čas nepripravená, som žena a v mojom tele nejedna je prítomná. Zoznam autorových rubrík: Spoločnosť, Kultúra, Nezaradené, Próza, Súkromné, Cestovanie
Dnes sa za šírenie nepravdivých tvrdení nestínajú hlavy a neupaľujú ľudia na námestiach.
Voľakedy samovrahov vyčleňovali na okraj cintorínov. Akoby nestačilo, že sa cítili vyčlenení už za života.
Nie všetko sa dá doučiť a určité vzorce a prebraté informácie sa vyvracajú ťažšie, než sa odstraňuje zarastený necht.
Kniha nemá rod, nemala by mať, no muži len málokedy siahajú po knihách napísaných ženami.
Všetci sme šúpali mandarínky, rozbaľovali čokoládky a lúskali arašidové oriešky. Všetci okrem Luxemburčanov.
Keď som bola malá, asi som mala Vianoce rada, ale na to si už celkom nespomínam.
Rozmohol sa nám akýsi nešvár. Potreba uistiť (sa), že stojíme za tradičnou rodinou.
Nemali sme internet, mali sme Bravo a Jula Viršíka.
„Ako by som mohla akceptovať obyčajnosť rodinného života? Aká porážka!...“
Často vidíme len to, čo vidieť chceme.
Odteleworkovala som, zbalila deti, svokru, nasadli sme do auta a náhlili sme sa na vernisáž výstavy Prebúdzania.
Nedesia ma hrúbky. Skôr hrubosť v nás a hrubé čiary, ktoré okolo seba kreslíme.
Moja babka má dnes narodeniny. Mala by. Keby mali v nebi telefón, už by zvonil.
KEBY bol Putin len bezmocným dieťaťom, pusu mu zapcháme sladkými prísľubmi a skôr či neskôr sa upokojí...