Len 44 kilometrov od Bologne sa nachádza šarmantné mesto Ferrara. Je jedným z prvých talianskych miest, ktoré bolo navrhnuté architektom. Biagio Rossetti nahradil tradičný stredoveký chaos spletitých uličiek, čo do seba narážajú sprava i zľava a s použitím perspektívy a geometrie vytvoril priestor, v ktorom sa ľahko zorientujete aj bez ustavičného pozerania do gúglmáp. Zaparkovali sme na neplatenom parkovisku Ex Mof, odkiaľ to bolo ľahkým krokom do centra len pár minút. Uprostred týždňa v čase obeda ulice aj cesty zívali prázdnotou, stretli sme len zopár cyklistov a párik turistov z Čiech, ktorý sa rovnako ako my chystal na prehliadku hlavnej atrakcie mesta - Castello Estense. Táto pevnosť zo 14 storočia je fotogenická zvonka i zvnútra.
Už pri vstupnej bráne nás zaujala zelenkavá vodná priekopa obkolesujúca zámok. Občas sa z nej vystrčili rybie ústa, hltavo načúvali, z ktorej časti sveta sme prišli a nič nekomentujúc odplávali. Vo dvore je turistické infocentrum, predajňa lístkov a niekoľko radov stoličiek pripravených na koncertnú sezónu. Budova vznikla v období nepokojov spôsobených daňami a povodňami, raz bola obrannou pevnosťou, inokedy rezidenciou rodiny Este, dnes je miestom, ktoré sa nedá prehliadnuť. Na zámku nájdete skrušujúce kobky pokryté nápismi neslobodných zúfalcov, ktoré slúžili viac prominentným väzňom než obyčajným zlodejíčkom, ale aj nádherné fresky zdobiace steny a stropy, či expozíciu obrazov súčasných výtvarníkov.
Viaceré maľby a dekoratívne prvky sú spevnené páskami, keďže v roku 2012 túto oblasť zasiahla rozsiahla seizmologická činnosť, ktorá viedla k posunu stien aj na zámku. Napriek škodám stojí za to, aby ste pevnosť zaradili do svojho itinerára, keď už pre nič iné, tak preto, aby vám po zdolaní všetkých miestností a 122 schodov do najvyššej veže vyhladlo a vy sa tak môžete s čistým svedomím pustiť do miestnej špeciality - domáce tekvicové tortelliny štedro poliate šalviovým maslom. Sú trošku sladké, ale skutočne výborné.
Vychutnali sme si ich na námestí Piazza Signoria, pod kamenným pohľadom reformátora a askéta Girolama Savonarolu, ktorý odsúdil hriechy pápeža Alexandra VI, Mediciovcov a vôbec všetkých, čo v tom čase v Taliansku niečo znamenali. Na obnovu morálky zakladal vatry, kde pálil knihy, obrazy, ale aj zrkadielka, kozmetiku a parádne oblečenie, až kým ho neobesili a nespálili priamo na námestí, kde mu o necelých štyristo rokov neskôr postavili oslavnú sochu. Mimochodom, spomínaný pápež bol otcom Lukrécie Borgie, o ktorej ste už určite počuli nepekné klebety, ktoré o nej rozširovali jej manželia. Čo možno neviete je, že Lukrécia bola rešpektovanou vojvodkyňou mesta Ferrara a obyvatelia mesta ju milovali pre jej hlbokú zbožnosť. Hoci sa jej meno v beletrii často objavuje na zozname zloduchov, historici sa zhodujú, že v čase svojho pôsobenia vo Ferrare bola veľmi schopnou vladárkou, ba až kultúrnou ikonou. Podporovala umelcov, spisovateľov, no predovšetkým si zodpovedne plnila povinnosti vyvstávajúce z jej pozície. V mladosti ju síce využili ako pešiaka na upevnenie moci, ale len čo opustila Rím, usadila sa vo Ferrare, kde získala nevídanú nezávislosť. Napriek svojmu vplyvu bola známa bezchybnou morálkou.
Cez prázdne obchodné korzo smerujeme k stredovekej štvrti, ktorej návštevu nám odporučili v infocentre. Na Via delle volte kráčame po pôvodnej kamennej dlažbe, popod klenby, v ktorých sa ukrývajú chodby – keďže časy teleworku sú v nedohľadne, obchodníci prišli s nápadom uľahčiť si prechody z pohodlia domova do obchodu, skladu či k lodiam, na ktoré nakladali tovar. Ulica bola formovaná práve trasou Po di Volano, čo je hlavný kanál spájajúci mesto s riekou Po. Dnes tu nájdete reštaurácie a bistrá, dokonca s košér ponukou, keďže v minulosti tu žila početná židovská komunita. Viem si predstaviť, ako ulica ožíva večer, keď slnečné lúče nahradia svetelné reťaze, ale v čase našej návštevy sme počuli len ozvenu vlastných krokov a hrkútanie holubov.
Na prehliadku katedrály Sv. Juraja (Duomo di San Giorgio) sme si museli počkať, otvárala sa až o tretej popoludní. S jej stavbou sa začalo v 12. storočí a každé ďalšie jej vtlačilo svoju osobitú pečať. V tichu kostola pod závojmi, ktoré chránia hlavy návštevníkov pred rozpadávajúcou sa klenbou, sledujem chvejivý plameň sviečky a naťahujem uši, či začujem hlasy duchov, o ktorých sa vo Ferrare hovorí. Nie je isté, komu patria, ale mesto si vytvára svoje vlastné legendy a možno ich volanie začujete aj vy a pritiahne vás do svojich útrob. My sa sem určite vrátime, už i preto, aby sme zistili, ako bije srdce mesta, keď sa jeho ulice zaplnia. No kým ten čas nadíde, volíme cestu do San Gimignano, kde sme pred rokmi vzdali čakanie v rade na údajne najlepšiu zmrzlinu na svete. Ako to dopadlo tento rok, to sa dozviete v ďalšom blogu.
