Louise Weissová pochádzala z francúzskeho mestečka Arras, kde sa 25. januára 1893 narodila ako najstaršia zo šiestich detí do rodiny hrdej na svoje alsaské korene. Jej otec bol prominentným banským inžinierom a mama pochádzala z významnej nemecko-českej židovskej rodiny Javal, ktorá francúzsku spoločnosť obohatila o mnohých bankárov, lekárov, umelcov či obchodníkov.
„Nemohli sme byť európskejší, než sme boli....”
Mladá Louise excelovala v štúdiu. V roku 1914 bola jednou z desiatich percent francúzskych žien, ktoré úspešne ukončili agregáciu, nadobudnuté vzdelanie jej umožňovalo vyučovať na lýceu a v iných vzdelávacích inštitúciách vyššieho stupňa. Študovala na Collège Sévigné v Paríži a rok strávila na univerzite v Oxforde, kde získala diplom z teológie a tiež prestížnu kvalifikáciu agrégation de lettres. Hoci ju mama podporovala v štúdiu, otec bol zásadne proti, oveľa radšej by mal z dcéry domácu pani než karieristku. Takéto vyhliadky Louise nevoňali: „Ako by som mohla akceptovať obyčajnosť rodinného života? Aká porážka!...“
V roku 1914 sa jej život navždy zmenil. Európa krvácala. Strastiplné pohľady na zranených vojakov viedli Louise k tomu, aby odmietla lukratívnu ponuku na kariéru zasvätenú učeniu a miesto toho založila malú vojenskú nemocnicu v Côtes-du-Nord, kde sa liečili zranení vojaci. Po skončení prvej svetovej vojny opustila prácu zdravotnej sestry, priťahovaná debatami a výmenou názorov jej kroky viedli priamo do redakcie týždenníka L'Europe nouvelle.
Písanie sa stalo jej novou vášňou. Často prinášala reportáže zo strednej a východnej Európy, ako novinárka sa v roku 1919 zúčastnila podpisovania Versailleskej zmluvy a pozorne sledovala národné ašpirácie krajín, ktoré vznikli po rozpade Rakúsko-uhorskej monarchie. Aj jej prvá kniha je venovaná vzniku Československa, predslov ku nej napísal Edvard Beneš.
Môžeme sa domnievať, že jej záujem o naše končiny podnietil najmä charizmatický mladík, Milan Rastislav Štefánik, s ktorým sa po prvýkrát stretla koncom roka 1915. Niektoré zdroje tvrdia, že to bola láska na prvý pohľad, no Weissová by ich presviedčala, že nešlo o fyzickú príťažlivosť. Ich láska bola: „...úplným spirituálnym zväzkom v atmosfére neľudského asketizmu.“
Hoci neskôr vyhlásila, že pre rovnováhu jej mladého života by nič nemohlo byť škodlivejšie než sentimentálne dobrodružstvo, neváhala zodvihnúť pero a napísať Štefánikovi list, kde mu ponúkla svoju ruku.
„Ľúbim Vás najpravdivejším a najprostejším možným citom a už dlho sa mi zdá, že existujem iba pre lásku, ktorú od Vás dostávam. Chcela by som, aby ste vo mne našli zdroj svojej sily, jedno z tajomstiev svojej prestíže. Pokorne prichádzam požiadať Vás, aby som sa stala Vašou snúbenicou.“
Celkom pragmaticky či z poryvov srdca, píše: „Som Vás absolútne hodna. Záväzne prijímam obeť Vašej osoby, ktorú ste vzali na seba – a pomôžem Vám, aby bola ešte plnšia. Nikdy z mojich pier nebudete počuť ponosu. Dáte mi to, čo okolnosti dovolia. Viem, že teraz ste povinný starať sa o iné. Čo urobíte, bude dobré. Vždy ma nájdete hotovú otvoriť Vám náruč.“
Štefánik jej ponuku na sobáš neprijal. Weissová jeho odmietnutie prijíma s pokorou a ostáva jeho vernou priateľkou. V roku 1919 Štefánik umiera pri leteckej havárii, mladá Louise sa o jeho smrti dozvedá z novín. Smútok zaháňa prácou, neúnavne prispieva do novín. V jej novinárskej kariére je obzvlášť zaujímavé obdobie mapujúce porevolučné Rusko, odkiaľ písala správy pre Červený kríž z regiónov trpiacich hladom, jedným z dopadov sovietskej revolúcie.
Svoje postrehy spísala v článkoch nazvaných Päť týždňov v Moskve, ktoré boli publikované v novembri 1921 na titulke Le Petit Parisien.
„... Véra G..., komunistka, mi vysvetľuje rolu žien v budúcnosti krajiny. „Revolúcia oslobodila ženy z pút buržoáznej spoločnosti. Ja patrím... Moje dieťa je iba moje, ak mu nechcem povedať meno otca, nikdy sa ho nedozvie... Ak ho nedokážem vychovať, spoločnosť sa postará. Láska – to je môj zákon.“ „Žiaľ,“ dodáva vážne, „ muži nie vždy robia to, čo kážu a ešte stále musíme (ženy) veľa bojovať. Bieda našej krajiny je príliš veľká.“
Neskôr pochopím skutočný význam týchto slov a čoskoro si uvedomím, že v žiadnej inej krajine na zemi nie je život ženy ťažší než v Ruskej socialistickej federatívnej republike. Tým, že ženám dali práva, im vzali všetky privilégiá....
Započujem R..., robotníka, ako hovorí Američanom: „Situácia v Spojených Štátoch je zlá. Vzbura sa varí. Kapitalisti nech si radšej dávajú pozor. Robotníci sú zbedačení...“ Američan mu odpovedá: „Môj drahý priateľ, my nie sme tí, čo padajú od hladu.“
Weissovú zaráža konflikt medzi predstavivosťou a faktami a poznamenáva, že je niečo heroické v tom, ako R... sníva napriek realite pred jeho vlastnými očami. Nasledujúci deň cestuje neznámym mestom. Sleduje ľudí na ulici, bledé deti predávajúce jablká, zúbožené ženy, „voľakedy možno veľké dámy ruskej spoločnosti“ predávajúce slnečnicové jadierka, zle oblečených vojakov.
„Trápenie ma obtáča ako hmla. Ďalší deň, nasledujúci a opäť ďalší, túlam sa skľúčenosťou.“
Stretáva ženy v kožuchoch a sandáloch na nohách, zo saténových papučiek vykúkajú rôznymi vlnami zaštopkané ponožky: „Akí sú vynachádzaví! A žalostní v tých slamených topánkach, flanelových pančuchách, filcových papučiach. Akí statoční a akí stoickí! Sú chvíle, kedy takmer zabudnete na roztrhané handry, špinu a oblečenie, ktoré zažilo lepšie dni. Vonkajší vzhľad nemá takmer žiadny význam v tieni Kremľa.“
Farbisto opisuje, ako sa stovky členov drobnej buržoázie a zosadenej šľachty zúfalo pokúšajú predať čokoľvek aspoň trochu cenné skôr, než zídu do svojich hrobov. „Oh, tie zelenkavé oči bez mihalníc, tie namodralé pery, trasúce sa údy, zohnuté chrbty! Ach, tie telá skrútené v zúfalstve a odmietajúce zomrieť!“
Louise sleduje starú ženu, ktorej sa mliekar pokúša predať syr, „...no ona povie nie a fňukajúc odchádza, unavená a hladná. Premôže ma ľútosť. Moje vyšetrovanie mizérie bolo kompletné.“
Navštevuje sirotinec, počúva príbehy o tom, ako zúfalí rodičia prosia o umiestnenie ich detí do domova, lenže domov prijíma iba tie deti, ktorých sa niekto zbaví. „Čo máme robiť? Vieme, že ich niekde nechajú, v obchode, pred dverami, pri koreňoch stromu, na lavičke. Musíme čakať, kým ich neprinesie cudzí človek...“ Stovky príbehov, ktoré majú spoločného menovateľa – hlad. „V regiónoch okolo Volgy, kde je nedostatok jedla obzvlášť výrazný, hádžu rodičia deti do rieky, iné sú rozdrvené dospelými, ktorí utekajú k miestam, kde sa distribuuje jedlo.“ Obhajkyňa revolúcie Véra G... pozýva Weissovú k sebe, opisuje, čo jej dieťa jedáva v jasliach – šťavu zo surovej kapusty. Véra G. priznáva, že deti kvôli revolúcii skutočne trpia. No zároveň dodáva s entuziazmom: „Musíme bojovať za ideálny život.“
Weissová obdivuje jej odvahu, no konštatuje, že idealizmus francúzskych žien by nikdy nezašiel tak ďaleko, aby akceptoval, že ich deti budú kŕmené vodou zo surovej kapusty!
Po návrate do Francúzska Weissová organizovala kampane na pomoc podvyživeným ruským a ukrajinským deťom. Ako novinárka stála v epicentre mnohých kľúčových momentov ovplyvňujúcich vývoj Európy v 20. storočí. Počas častých výletov do Ženevy sa zoznámila s Jeanom Monnetom, neskoršie označovaným za zakladajúceho otca Európy. Weissová bola advokátkou mieru a tiež popularizátorkou myšlienky európskej integrácie, avšak s nástupom Hitlera nadobúda presvedčenie, že k presadzovaniu mieru v Európe musia viesť aj iné cesty. Opúšťa dráhu novinárky, kde si v svete ovládanom mužmi postupne vybudovala výraznú pozíciu a v roku 1930 v Paríži zakladá Nouvelle École de la Paix (Novú školu mieru). Rozvíja myšlienku vyučovania mieru a osvojovania si nových zručností, ktoré by slúžili ako prevencia konfliktov. Organizuje debaty, konferencie a stretnutia, stretáva sa s politikmi, pre svoje myšlienky sa snaží nadchnúť bežných ľudí, študentov, obchodníkov, učiteľov,..
Keď Joseph Goebbels vo svojej reči v Spoločnosti národov opisuje hitlerizmus ako základ poriadku v Európe a zdôrazňuje, že Nemecko chce propagovať mier medzi národmi, Weissová si uvedomí, že jej sen o spojenej Európe musí počkať a snahy Novej školy mieru o zmierenie Francúzska s Nemeckom, ktoré sa jej ako rodáčky z Alsaska bolestne dotýkali, vyšli nazmar.
Weissová v sebe objavuje novú vášeň – boj o ženskú emancipáciu.
„Obsesie sú fontánami mladosti. Odháňajú smrť.“
Výdatne inšpirovaná aktivitami britských a amerických sufražetiek zakladá v roku 1934 asociáciu La Femme nouvelle (Nová žena), ktorá si dáva za cieľ boj o volebné práva žien a má tiež slúžiť ako informačné centrum pre boj za rovnaké občianske a politické práva francúzskych mužov a žien.
V boji o rovnoprávnosť je vskutku kreatívna, k obligátnym zhromaždeniam, vylepovaniu plagátov, či pútaniu sa do reťazí, rozbieha ponožkovú kampaň – aby získala pozornosť mužov, neváhala prerušiť významné športové udalosti, ako napr. Veľkú cenu v Longchamps, kde konské dostihy ozvláštnil prelet lietadiel zhadzujúcich letáky pripevnené k ponožkám so sloganom: „Aj keď nám dáte hlasovacie právo, vaše ponožky bude mať kto zaštopkať.“
V tridsiatych rokoch 19. storočia majú volebné práva ženy vo viacerých krajinách (Poľsko, Litva, Nemecko a Rakúsko 1918, Československo, Holandsko 1919, Turecko 1926, Španielsko 1931,...), Weissová sa v roku 1936 rozhodne kandidovať do volieb, letáky s jej životopisom sa objavujú po celom Paríži. Napriek jej snahám rozprúdiť debatu o uznaní volebných práv obom pohlaviam sa francúzske ženy postavia k volebným urnám po prvýkrát až v apríli 1945.
Kým Európu čoraz viac zožierajú plamene vojny, Weissová svoj čas nezištne venuje pomoci druhým. Zapája sa do francúzskeho odboja, v rokoch 1942 až 1944 je šéfredaktorkou tajných novín Nouvelle République, pomáha s dodávkami jedla a liekov Červenému krížu, ako len môže chráni svojich židovských priateľov. Po neslávne známej Krištáľovej noci pomohla zabezpečiť víza na prechod do Francúzska tisícke židovských detí z Nemecka a Rakúska. V roku 1939 sa zasadzuje o pomoc stovkám utečencov plaviacich sa na palubách lodí S.S. Saint-Louis a S.S. Flandre, pomohla im zabezpečiť povolenie na dočasné usadenie sa vo Francúzsku po tom, čo im bola zamietnutá žiadosť o vylodenie sa na Kube a v USA.
Louise Weissová patrila k stratenej generácii. Mala len 21 rokov, keď vypukla prvá svetová vojna. Hoci sa jej podarilo uniknúť pred stíhaním za svoj židovský pôvod, nedokázala zabrániť, aby jej gestapo vzalo časť majetku. Zažila dve svetové vojny, stratila rodinných príslušníkov, prišla o mnohých priateľov z detstva, neraz videla za rohom postávať smrť a v istom momente si sľúbila, že urobí všetko, čo je v jej silách, aby zabránila tomu, že sa takéto tragédie zopakujú.
Po vojne sa zúčastnila Norimberských procesov proti nacistickým pohlavárom a v roku 1945 založila v Londýne spolu s Gastonom Bouthaoulom Institute for Polemology (zameraný na výskum vojny a konfliktov).
„Európa dosiahne svoje predchádzajúce postavenie len tak, že znovu zapáli pochodne svedomia, života a práva."
Životom sklamaná Louise opúšťa Európu a niekoľko rokov trávi cestovaním po svete. Stáva sa z nej filmárka, spisovateľka, etnografka. Pôsobí v Ázii, Afrike, na Strednom Východe, v Indii, prostredníctvom krátkych filmov a dokumentov mapuje geopolitické, náboženské, spoločenské a kultúrne zmeny, ktoré prezentuje na konferenciách v Európe. Vedie ju snaha o porozumenie hlavným geopolitickým problémom. Jej akademický prístup zaoberajúci sa odhaľovaním kľúčových príčin vedúcich k ozbrojeným konfliktom rozvíjal výskum v tejto oblasti a priniesol jej niekoľko ocenení.
V roku 1971 založila nadáciu Louise Weissovej. Tá každoročne udeľuje cenu osobnosti alebo inštitúcii, ktorá najviac prispela k pokroku v oblasti „mierovej vedy“. Bola tiež spoluzakladateľkou Institute des sciences de la paix v Štrasburgu (1971).
Jej snahy o zjednotenú Európu a aktivity na poli feminizmu z nej robili ideálnu kandidátku na prvé voľby do Európskeho Parlamentu.
Historicky prvé medzinárodné voľby a zároveň prvé priame voľby do Európskeho parlamentu sa konali v júni 1979. Prvou predsedníčkou novo zvoleného Parlamentu sa stala Simone Veilová, bývalá francúzska ministerka zdravotníctva, ktorá prežila koncentračný tábor v Osvienčime. Spomedzi zvolených členov parlamentu predstavovali ženy 16%. Louise Weissová sa vo veku 86 rokov stáva najstaršou členkou Európskeho Parlamentu. Kým Jacques Chirac, niekdajší francúzsky premiér, ju označil za „našu prvú dámu“, v kuloároch ju prezývali babičkou Európy.
Vo svojom inauguračnom prejave apelovala na všetkých Európanov, aby sa zjednotili na základe spoločnej kultúry a nielen spoločných hospodárskych záujmov: https://audiovisual.ec.europa.eu/en/video/I-174978?&lg=INT
V Európskom Parlamente sa venovala témam, ktoré jej boli osobne blízke – svetový hlad, sovietska intervencia v Afganistane, zneužívanie ľudských práv, pôrodnosť. Jej názory boli podložené osobnou skúsenosťou, v boji proti hladu vo svete navrhovala spoluprácu s miestnymi úradmi a zlepšenie vzdelávania v oblasti sexuality.
„...Je endemická pohroma zastaraných poľnohospodárskych metód, ktorá sa zhoršuje sexuálnou ignoranciou ľudí. Potrebujeme masívnu vzdelávaciu kampaň na dvoch frontoch. K tomu došlo už na viacerých miestach – mali by sme si byť toho vedomí a nebyť ako jednoduchí nevzdelanci. Nezabúdajme, že experti si len málo všímajú zlyhania, ktoré si obete spôsobili sami – opustené studne a zavlažovacie kanály, osivo ponechané nosatcom (chrobáky) či predané, majetky úžerníkov, odmietanie očkovania v mene anti-koloniálnej slobody a tak ďalej. Čo je ešte horšie, lokálni experti, ktorých sme trénovali, si zbalia tašky a odídu pracovať na Západ. Možno si myslíte, že to, čo hovorím, zaváňa chorým humorom, ale potom, ako som hovorila s lámami v Tibete, som si uvedomila, medzi zaostalými ľuďmi, obyvateľmi „strechy sveta“, oni boli jediní, čo dokázali prekonať inštinktívne problémy s číslami, zabezpečiť prežitie ich civilizácie po stáročia. Ako sa im to podarilo, s chudobnou pôdou, v strašných klimatických podmienkach, kde je poľnohospodárstvo spiatočnícke a priemysel primitívny, to prekonáva predstavivosť. Skutočne udržať stabilnú populáciu – robiť inak by bolo samovraždou – sa Tibeťanom podarilo udržiavaním nízkej pôrodnej miery a vďaka lamaizmu a polyandrii. ... Nemôžem odporúčať Parlamentu lamaizmus ako prostriedok nápravy... a napriek vlastným pocitom týkajúcich sa slobôd žien môžem polyandriu odporúčať ešte menej. Preto navrhujem návrat k odporúčaniam, ktorých prijatie by pomohlo bojovať proti podvýžive a hladu – ktoré, predovšetkým vďaka masmédiám, spôsobujú toľko nenávisti, a ktoré sú obe výsledkom hrubej ignorancie v záležitostiach poľnohospodárstva a sexu.“ (25.10.1979)
Poslankyňou bola až do svojej smrti v roku 1983, zomrela vo veku 90 rokov.
