Rasťovi Borošovi a jeho tímu sa vo filme Kronika večných snílkov podaril husársky kúsok, zmazal hranice medzi minulosťou a súčasnosťou. Premiešal ich tak umne, až máte pocit, že ste zastali v čase. Príbeh troch bratov je veľkou love story a zároveň groteskným pohľadom do našich myslí a domácností. Vtipné okamihy sa miešajú s prvkami hororu, nechýbajú veľké pravdy a tou najväčšou je, že ani za tých sto rokov sme sa zase až tak ďaleko neposunuli.
Zvuk internacionály sa mieša s myšlienkami o konci sveta, kde si musíte dávať pozor, aby ste nespadli, lebo zem je predsa rovná doska. Zem a nebo sú prepojené, rovnako ako svet živých a mŕtvych. Milovať sa dá oboch, len láska k duchom má svoje špecifiká, s duchmi sa ťažko sexuje. Ani hrozba jašterov ovládajúcich svet a životu nebezpečné práškujúce lietadlá nezastavia ruský tank, na ktorom svieti keramická záchodová misa. Svet sa mení, akurát nie všade a už vôbec nie rovnakým tempom.
Asi žiaden zo slovenských filmov, ktoré som posledné roky videla, neukázal náš národ s takým poetickým zanietením a predsa výstižne, s vnútorným presvedčením, že nejako bolo, nejako bude, len keby bolo tak, ako bolo... Povedzte, koľkokrát ste to za posledné roky počuli? Ani vám to nedáva zmysel? Čo tam po ňom, kým sliepky budú znášať vajcia a kým je koho milovať, máme dôvod žiť a rovnako tak aj umrieť. Čo viac nám treba?
Film sa nakrúcal v zapadnutej dedine v strede Slovenska v dome, ktorý naozaj stojí a vyzerá tak ako vyzerá vo filme, a stále v ňom žijú ľudia. Videli ho diváci v Indii, Francúzsku aj v Mexiku, každý si v ňom našiel to svoje a zrejme aj to naše. Ak by ste im chceli vysvetliť, že scenár je síce vo veľkej miere metaforou, akousi adaptáciou storočnej knihy kritickej Timravy - ktorá by s nejakým magickým realizmom nechcela mať nič spoločného, - ale zároveň je aj realitou našich dní, zrejme by sa nechápavo zasmiali. Tak ako niektorí diváci, ktorí si pri odchode z kinosály neboli istí tým, čo vlastne videli.
Práve to vrstvenie, ktoré sa nezrodilo zo dňa na deň, ale vyvíjalo sa s tým, ako film štyri roky vznikal, ma veľmi bavilo. Rovnako aj výborné herecké výkony mladej, strednej i staršej generácie, ktorí predviedli niekoľko kaskadérskych kúskov bez použitia dablérov či počítačových trikov.
Neseďte doma a vyberte sa na Snílkov do kina. Čakajú na vás nádherné obrazy, často bizarné, no o to viac magické. Režisér si už určite vypočul nejedno prirovnanie k legendárnemu Jurajovi Jakubiskovi. Rasťo Boroš ide ešte o krok ďalej. Nehladká len našu obrazotvornosť, nebojí sa zaťať sekerou do steny a v svojráznych dialógoch a monológoch nám oplieskať o hlavu farizejstvo a zápecníctvo. Okom kamery nám približuje stret snov a reality tvrdej ako hlina, po ktorej kráčame, zmiešanej s prachom z kostí našich predkov, čo sú pre nás hmotnejší než správy zo sveta či nariadenia Európskej únie.
Po vzhliadnutí filmu vo mne rezonovala nástojčivá otázka, čomu veríme ako národ a ako jednotlivci? Je medzi nami veľa tých, čo napriek hmle, v ktorej kráčajú, majú pocit, že len oni vedia a vidia viac. Nepotrebujú nikoho, kto by im pripomínal, aby si zapli hmlovky. A to je na tom smutné. Že napriek humoru a láskavému oku režiséra, bez ohľadu na to, aký sa píše rok a aké vlajky kto vyvesí a zvesí, tá Ťapákovčina v nás stále žije.
