Imrich Weiner – Kráľ, umelec, bohém, kritik súdobej spoločnosti, komentátor umeleckého diania a tichý pozorovateľ života, zo všetkého najradšej maľoval. A miloval. Paríž, slovenské hory, vôňu farieb, ženy. Pochádzal z Považskej Bystrice, kde sa narodil 26. októbra 1901 ako druhé z troch detí Jakuba Weinera a Paulíny, rodenej Kohnovej. Už od raných rokov prejavoval výnimočný talent.
„Maliar sa vo mne prebudil toho dňa, keď som ukradol v škole prvú kriedu a nakreslil ňou na dlážku vzducholoď. K mojim prvým dosť problematickým úspechom na poli umenia patria aj sgrafitá, o ktoré som sa pokúsil skrutkovačom do čerstvej omietky. Žiaľ, vkusu mojej matky nevyhoveli. Dodnes sa pamätám na jej veľmi vyhranené pripomienky. A učiteľovi v škole sa nepáčili ani moje dekoratívne, dookrúhla ostrihané zošity. Škoda."
Svoje nadanie rozvíjal na umeleckých štúdiách v Prahe, na Akadémiách výtvarných umení v Düsseldorfe a Berlíne. Jeho ďalšie kroky smerovali priamo do centra umenia, do Paríža. Počas štúdií na prestížnej École des Beaux-Arts, v umeleckej škole Colarossi a v akadémii Grande Chaumiére, získal nielen nové zručnosti, ale aj mnohé vzácne kontakty. Po študijných pobytoch prežil dvadsiate roky na Slovensku. Začiatkom tridsiatych cestoval po západnej Európe, až sa napokon usadil v Bratislave. V tom čase bol už jeho život spätý s Irenou Blühovou, významnou priekopníčkou slovenskej fotografie.
Aj Irena pochádzala z Považskej Bystrice. Narodila sa 2. marca 1904 do početnej obchodníckej rodiny. Odmalička bola chlapcom v sukni, jej slobodné zmýšľanie a inteligencia imponovali rozlietanému Imrovi. Prvé fotografie zhotovila fotoaparátom Görz-Tenax, ktorý jej daroval práve Imrich. Spočiatku spoločne zdolávali kopce okolo Hornej Marikovej, ktorých krása obom učarovala a snažili sa ju zachytiť každý vlastným spôsobom, neskôr hory, čo im do cesty postavil život. Zo susedov a kamarátov sa stali milenci, zo zaľúbencov manželia. Dve slobodné duše sa v mnohom dopĺňali a inšpirovali.
„Umenie je bojom proti smrti. My už dávno nebudeme, keď naše diela ešte budú rozprávať o nás a našej dobe.“ I. Weiner-Kráľ
Blühová veľmi skoro presmerovala svoj záujem z krajiniek na ľudí. Kým Imrich objavoval Európu, Irena študovala fotografické umenie v Bauhaus v Dessau u fotografa Waltera Peterhansa. Lenže Bauhaus bol ako miesto slobody a centrum umenia tŕňom v oku nacistov. V roku 1932 docielili, aby inštitút zatvoril svoje brány nadobro. Irenu to neodradilo od toho, aby si išla za svojím snom – prostredníctvom fotografie chcela zachytávať skutočný život, namiesto strnulých póz a vyšívaných rukávcov smutnú realitu každodennosti. Jej zábery žobrákov, pracujúcich detí a obyčajných ľudí, boli v ostrom protiklade k strnulým záberom nablýskanej buržoázie a romantizujúcemu zobrazovaniu ľudí na vidieku. O jej fotografie mali záujem noviny aj za hranicami Československa. V nasledujúcom roku, už ako pani Weinerová, spravovala na Mariánskej ulici v Bratislave kníhkupectvo, ktoré sa stalo obľúbeným miestom stretávania sa umelcov, novinárov a ľavičiarsky orientovaných intelektuálov. Blühovej kníhkupectvo bolo dôležité nielen pre výmenu myšlienok, podporovalo tiež živoriacich umelcov, vrátane Imricha, ktorý aj vďaka praktickej Irene mohol naďalej maľovať.
Bratislavská Gertrúda Steinová s priateľmi založila skupinu Sociofoto, ktorá sa zameriavala na sociálne orientovanú dokumentárnu fotografiu. Ich výstava v Prahe v roku 1933 bola vôbec prvou výstavou sociálnej fotografie v Československu. Kým Irena zobrazovala neprikrášlený portrét krajiny v čiernobielych tónoch, Imrichov snový surrealizmus mu dodával farbu a poetiku.
V roku 1933 sa Irena stala priekopníčkou v ďalšej oblasti fotografie, nafotila prvý mužský akt. Modelom nebol nik iný než jej manžel Imrich. Táto oslava mužského tela v našich súradniciach nevyvolala revolúciu, nasledovníci sa odvážili zopakovať jej počin až niekedy v sedemdesiatych rokoch. Napriek tomu (či aj vďaka tomu) nemal Imrich núdzu o pozornosť žien. Ženy ho milovali a on miloval ženy. Oddaná manželka mu čítala listy od ctiteliek, ktorých rukopis často nevedel rozlúštiť. Možno jej pritom pomáhalo vnímanie života bez príkras, v celostnej surovosti bytia, ktoré tak rada zachytávala na svojich fotografiách.
Foto - deskgram
Pre oboch to bolo veľmi plodné obdobie. Weinerova spoločná výstava s Františkom Malým v brnianskej Galérii Skupiny výtvarných umelcov a v Umeleckej besede v Bratislave v roku 1936 bola vôbec prvou nadrealistickou výstavu v Československu a v slovenskom umení predznamenala nástup surrealizmu. Ale ani vzájomná láska a láska k umeniu Imricha a Irenu v turbulentných časoch neuchránili pred vzmáhajúcim sa fašizmom. Weiner veľmi citlivo vnímal pohyby v spoločnosti a v roku 1939 po jednej zo svojich výstav zostal v Paríži.
Hranice štátov sa zatvorili. Irena zostala v Bratislave. Opustená žena veľmi ťažko znášala vojnové roky. V koncentračných táboroch a vo väzniciach zomierali jej priatelia, súrodenci, príbuzní. Spočiatku bojovala proti fašistom vlastnou cestou, do Rakúska pašovala komunistickú literatúru a pomáhala emigrantom prekračovať hranicu. Neušla pozornosti strážcov poriadku a bol na ňu vydaný zatykač. Židovka a komunistka v ilegalite bola v tých časoch životu nebezpečná kombinácia. Skrývala sa v horách v mrazivo studenej kolibe. Zúfalo opustená, vedomá si toho, že raz aj tak zomrie, sa rozhodla vyjsť zo skrýše a vďaka falošným dokladom sa jej podarilo zamestnať. Ako vedúca benzínovej stanice zásobovala partizánov pohonnými látkami.
Imro by zaiste rád trávil popoludnia prechádzkami po Tuilerijských záhradách a rozprával sa o múzach s priateľmi, medzi ktorých sa radili aj velikáni Marc Chagal a Georges Braque, ale život to zariadil inak. Počas vojny sa aktívne zapájal do protifašistického odboja. Kresliarske zručnosti ho priam predurčili na to, aby odbojárom pomáhal vyrábať falošné doklady, potravinové lístky a letáky na podporu odboja, ktoré rozhadzoval po ulici. Odporcom fašizmu pomáhal aj tak, že zakresľoval rozmiestnenie nepriateľských vojsk. V tom čase začal používať krycie meno Kráľ, ktoré si ponechal aj po vojne. Na niektorých obrazoch nájdeme miesto jeho iniciálok či podpisu iba nakreslenú korunku.
Po skončení vojny sa vracia späť do Československa, národná tlač oslavuje návrat veľkého maliara. Irena, ktorá sa vie pohybovať medzi vplyvnými ľuďmi a získať ich na svoju stranu, sa zaslúži o to, aby Weinerovcom pridelili vilu s krásnym presvetleným ateliérom s vysokými stropmi. Predstavuje si, ako v nich Imrich tvorí. Konečne bude mať priestor vytvárať sochy, o ktorých toľko sníval! No jej muža tlačia topánky, ťahajú ho späť do Paríža, kde na neho čaká Marcelle a Elise.
S mladučkou Marcelle sa zoznámil v dvadsiatych rokoch na výtvarnom kurze v Paríži. Zanedlho mladá grafička kvôli Imrovi opúšťa svojho manžela a vojnové roky trávia spolu v byte neďaleko Montparnasse, kde sa vášnivo oddávajú l´amour de la vie.
Imro sa veľmi netrápi výčitkami z opustenia manželky, z jeho listov zaznieva nádej, že čoskoro sa opäť uvidia. Presviedča Irenu, že mu musí veriť... Vie, že ju v Bratislave nezanechal samotnú: „Daj pozor na naše zrno, aby z neho nastal človek lepší ako my dvaja,“ píše jej z Paríža. Ale ani narodenie dcéry Zuzanky ho neprijme k návratu. V tom čase už žije na vidieku v malom domčeku na brehu Seiny pokojným rodinným životom. Dievčatko Elise dostalo meno po Imrichovej sestre, ktorá spolu s dcérou a ich otcom zahynula v koncentračnom tábore.
Dni plynú, Európa sa opäť stavia na nohy, celý svet je v pohybe. Túlavé topánky zavedú Imra späť k Irene, no sú to krátke stretnutia, po ktorých sa náhli späť za svojou družkou a malou Elise. Ako účastník odboja získava francúzske štátne vyznamenanie. V Paríži je spoločensky veľmi aktívny, vďaka jeho iniciatívam vzniká Dom československej kultúry, v ktorom pracoval do roku 1950. Vtedy jeho ďalšie pôsobenie náhle ukončilo vyhostenie. Bolo reakciou na kroky Československa, keď mocipáni vypovedali z Prahy francúzskych diplomatov. Odpoveď z Paríža na seba nenechala dlho čakať.
Po návrate viac nestojí o vzťah s Irene a manželstvo je rozvedené. Láska sa skončila, ale priateľstvo dvoch nepokojných sŕdc vydržalo.
Imrich sa snaží, aby sa Marcelle s dcérou mohli presťahovať za ním do Československa. Keď mu úsilie nevychádza, rozhodne sa v roku 1951 o ilegálne prekročenie hraníc. Pri pokuse o prechod ho zatknú a sedem mesiacov strávi vo väzení. Počas tohto obdobia namaľoval 45 obrazov. Po prepustení z väzenia sa snažil s Elise opätovne spojiť, no viac sa mu nepodarilo vrátiť sa do Paríža. Kontakty udržiavajú dlhými telefonátmi a prostredníctvom listov, ktoré zakaždým prejdú kontrolou cenzorov. V tom čase začali vznikať príbehy kocúra Mineta, ktoré Weiner posielal dcére v rokoch 1953 až 1956 s rozmanitými ilustráciami. Zachytávajú dobrodružstvá prefíkaného kocúra, odvážneho medveďa a ďalších zvieratiek. Slovenský vidiek sa v milých príbehoch mieša s obrázkami Paríža.
Pozn.: Ilustrované príbehy, ktoré Imrich posielal v listoch Elise po vyhostení z Paríža, vyšli v roku 1917 so slovenským prekladom vo vydavateľstve Petrus s finančnou podporou FPU pod názovom Rozprávky pre Elise. Ilustrácie dopĺňa Weinerov pôvodný text vo francúzštine bez úprav.
Elise sa s otcom opätovne stretáva v roku 1957. Spolu s mamou prilietajú do Československa. Má desať rokov, nečudo, že kontroly na hraniciach, prázdne výklady a ponurá atmosféra v krajine, jej naháňajú strach. Keď sa situácia uvoľní, cestuje za otcom častejšie, avšak bez mamy. Vzťah s Marcelle ochladol, hoci listy si budú vymieňať do konca života. Imro rád ukazuje dcére hory obkolesujúce Považskú Bystricu, na prechádzky so sebou nosí skicár. Učí ju láske k prírode a popritom ceruzkami zaznamenáva okolitý svet.
V roku 1961 sa natrvalo usadil v Bratislave. Popri maľovaní sa venoval športu, v mladosti bol inštruktorom lyžovania, sprievodcom v Tatrách, obľuboval horolezectvo. Rád hral na husliach a zručne narábal nielen štetcom, ale aj písaným slovom. V časoch neustálej kontroly bolo pre neho ťažké naplno prejaviť svoje pocity. Jeho umenie bolo zaznávané, nezriedka sa pripravovaná výstava na poslednú chvíľu zrušila, no ani ostatné drôty nedokázali sputnať Imrove sny. Vo Weinerových obrazoch sa snúbi poetizmus so symbolikou, fantázia s krutosťou reálneho sveta, zachytáva na nich ľudskú každodennosť, ale aj túžbu vzlietnuť nad rámec bežného života, priestoru, času, aspoň v snoch rozprestrieť krídla a preletieť hranice. Slovensko, jeho rodný kraj a ženy sú pre neho veľkou inšpiráciou.
„Celé Slovensko má základnú farbu modrú. Vedel som, že impresionisti zakladali tiež na nej isté pravidelnosti a zákonitosti. Práve v tej modrej sa ukázala prvá zložitosť. Tých belasých farieb je fúra. Keď sa búrka zafarbila do indiga, stačila kobaltová sukňa sedliačky, aby sa rovnováha prehodila na stránku pastorálnej symfónie.“
Pozn.: Na stránke webumenia.sk sa nachádzajú stovky diel Imricha Weinera-Kráľa, väčšina z nich je v súkromnom vlastníctve.
Ani Irena nezaháľala, no jej zachytávanie sveta značne poľavuje v zrkadlení, viac než kritike do vlastných radov sa venuje rodinnej fotografii. Dcéra Zuzana emigruje. Irena na sklonku života píše memoáre, strana však robí čo môže, aby nikdy nevyšli a aby neposlušnú dcéru primäli k návratu. Mohli by predsa ohroziť molocha, ktorého Irena pomáhala priviesť na svet. Kedysi verila, že s komunizmom príde lepší svet. Po rokoch len smutne konštatuje, že to nebola prvá revolúcia, ktorá požrala vlastné deti. A ak by mohla vrátiť čas, rada by sa ľuďom ospravedlnila.
Imrich Weiner-Kráľ, priekopník surrealizmu na Slovensku, ktorý sa nebál riskovať v dobe, kedy sa na všetko iné nazeralo ako na hrozbu, zomiera v roku 1978 v Bratislave. Len pár týždňov po jeho smrti zomiera Marcelle. Irena Blühová bola do konca života veľmi aktívna, v osemdesiatych rokoch vystavovala v zahraničí, kde jej tvorbu uznávali viac než v rodnej krajine. Ťažkej chorobe podľahla v roku 1991 v Bratislave.
