Keď sa v roku 1928 postavila Virginia Woolfova na pôde univerzity v Cambridge pred hŕstku študentiek s prednáškou o literatúre tvorenej ženami, anglické ženy sa už desať rokov tešili z volebného práva. Vo svojich riadkoch, ktoré o pár mesiacov neskôr vyšli v útlej knihe nazvanej A Room of One´s Own, sa Woolfová zamýšľa nad ženským písaním a úlohou žien v literatúre, no dotýka sa mnohých ďalších tém, ktoré v nej v čase písania esejí rezonovali. Robí to s nadhľadom, jemným humorom, neraz tne do živého: „Dejiny mužskej opozície k ženskej emancipácii sú hádam ešte zaujímavejšie než samotný príbeh emancipácie.“
Prvá svetová vojna významne zmenila pohľad na ženy v Európe. Priam existenčná nevyhnutnosť nútiaca ženy pracovať, byť zodpovedné za svoju rodinu, postupne menila názory i tých najurputnejších odporcov ženskej emancipácie. Nedostatok pracovných síl prinútil zaradiť do výrobného procesu aj ženy. Ľudia v mestách si začali zvykať, že každé ráno stretávajú mladé slobodné ženy zo stredných vrstiev, študentky, učiteľky a úradníčky ponáhľajúce sa do školy a do práce, miesto toho, aby sedeli doma, šili si výbavu a čakali na ženícha, ako to robili ich matky. Postupne sa rady politických strán popierajúcich právo ženy na spoločenskú emancipáciu či volebné právo výrazne zužovali a mnohé z nich práva žien vložili priamo do svojich programov.
Svojimi slovami sa Woolfova zastáva všetkých históriou skúšaných žien, ktoré boli na jednej strane predmetom zbožňovania, múzami, na strane druhej boli redukované na vlastníctvo mužov, ktorí s nimi narábali podľa ľubovôle a tradícií, a tie mali celé stáročia jasno v tom, kde (ne)má žena byť, čo (ne)má robiť, ako sa (ne)má vyjadrovať, ba neváhali o tom písať celé traktáty, najviac práve vtedy, keď sa im ženy začali vzďaľovať.
„Intelektuálna sloboda závisí od materiálnych vecí. Poézia závisí od intelektuálnej slobody. A ženy boli vždy chudobné, nie dve storočia, ale od začiatku všetkých čias.“
Až v roku 1870 bolo britským (aj to len) vydatým ženám umožnené vlastniť peniaze, ktoré si zarobili a dediť majetok. Ani cesta k volebným urnám pre ne nebola jednoduchá. V roku 1866 sa 1 500 žien podpísalo pod petíciu dožadujúcu sa volebného práva, no britský parlament ich žiadosť ignoroval. Ženy sa nevzdali a založili Národný spolok pre hlasovacie právo (National Society for Women's Suffrage). Jeho členky, obávané sufražetky, naďalej posielali do parlamentu petície žiadajúce volebné právo pre ženy, demonštrovali a organizovali protestné pochody a prednášky naprieč Veľkou Britániou. Spoločnosť sa začala čoraz viac obávať predstavy „nezvrátiteľnej vývojovej úchylky ľudstva“. Nešlo im iba o volebné právo, ale o uznanie občianstva a svojprávnosti žien. Bojovali za právo na vzdelanie, na vlastný majetok, právo na vlastnú osobu.
Woolfová vysvetľuje, že história pozná len veľmi málo žien spisovateliek, pretože k tomu, aby mohli písať, by museli mať prinajmenšom vlastnú izbu (s možnosťou zamknúť sa v nej) a peniaze. „Jeden nemôže dobre myslieť, dobre milovať, dobre spať, ak sa dobre nenajedol.“ Jej súputníčky trávili dni v spoločnom priestore v obkľúčení konvencií a detí, o finančnej nezávislosti mohli len snívať. Nečudo, že svet nehovorí o literárnych dielach Shakespearovej (imaginárnej) sestry, veď jej nebolo umožnené študovať a ak by sa po vzore svojho brata vybrala do Londýna a nebodaj by tam aj došla, miesto príležitostí by si ju našli výsmech a zneužitie a nakoniec by (chudobná, bez manžela a tehotná, teda s nulovými vyhliadkami na dôstojný život) spáchala samovraždu. „Zvláštne, aký rozdiel spraví chvost.“
Mužom spisovateľom vyčíta, že ich pohľad na ženy je sprostredkovaný, často idealizovaný, nehovorí nič o skutočnom ženskom svete, ktorý buď plynie v záhaľke alebo je naopak až do poslednej minúty plný povinností. „Múdry muž nikdy nehovorí, čo si myslí o ženách,“ cituje Samuela Butlera, pričom Woolfová posmešne dodáva, že v skutočnosti sa v románoch veľkých spisovateľov nehovorí takmer o ničom inom. Z úst ich ženských hrdiniek vychádzajú najinšpiratívnejšie slová, najprofánnejšie myšlienky, ibaže v čase vzniku Othella vedela žena ledva čítať, tak trochu písať a predovšetkým bola majetkom muža.
„Po stáročia slúžili ženy ako zväčšovacie sklá, ktoré mali čarovnú moc reflektovať postavu muža dvakrát takú veľkú, než bola v skutočnosti.“
Všíma si okolitý svet, veľmi trefne reaguje na vzmáhajúceho sa Mussoliniho, ktorý sa snaží idey fašizmu presadiť aj v literatúre, obzvlášť v poézii. Z pozície súčasnosti a s ohľadom na minulosť reflektuje tvorbu slávnych spisovateľov a svojich predchodkýň – Jane Austenovej, sestier Brontëových a mnohých ďalších. Zaujímavosťou útlej knihy je tiež zmienka o láske medzi ženami. Priznáva: „Pravdou je, že mám rada ženy. Páči sa mi ich nekonvenčnosť. Páči sa mi ich kompletnosť...“ Jane Marcusová, feministická kritička a znalkyňa Woolfovej tvorby, je presvedčená, že Woolfová pomáhala študentkám diskutovať na tému lesbickej lásky a autorkám radila ako opísať tému tak, aby sa vyhli obvineniam z obscénnosti.
Knihu uzatvára výzvou k ženám, aby sa (vzhľadom na nedávne zmeny v zákonoch) prestali vyhovárať a aby písali, písali o všetkom, čo im napadne, aby našli odvahu a nebáli sa žiadnej z tém, čo ako triviálnej, aby vyšli z obývačiek a nedali si vziať vlastný pohľad na svet: „Pokiaľ píšete to, čo chcete, na tom jedinom záleží; a či na tom záleží naveky alebo len na pár hodín, do toho nikoho nič nie je.“
-----------
Úryvky sú voľným prekladom z anglického vydania. Kniha vyšla v slovenskom jazyku pod názvom Vlastná izba (Kalligram, 2000).
