Životom unavený človek opiera sa o zábradlie
S úsmevom plným bolesti
Len keby cintorín pred ním bol aspoň trochu slávny
Père-Lachaise , Martinský, Slávičie údolie
Skromné sú jeho sny len krátke šťastie
Načiahnuť uchytiť nepustiť
Keď zhasne môcť si tak ukradnúť trochu života iných
Tých na ktorých sa nezabudlo aj tých druhých
čo mali pre koho žiť a milovali sa a nenávideli a závideli a boli tu všade vždy a nikdy
Nikdy nie zabudnutí
Je ťažké kráčať vpred sám a nemať sa za kým obzerať
Je ťažké milovať a nedožiť večera
A dňa
Okamihu kedy ruka milovaná spočinie na koži pergamene
Dychtivej zapísať všetko a každé chcenie a každý ston a túžbu
Vždy novú a novú až do slastného vrcholu
Kedy už smrť neprekáža
Kedy sa noc privolá
A ustelie si medzi nimi
Len letmý dotyk rúk
Chladný bozk studenej hliny
Láska tá láska tá nestojí o mohylu
