Pred pár dňami svet oslavoval deň poézie a pri tej príležitosti som si povedala, že sa trošku pohrám so slovami. Toto je môj prvý pokus s reverznou poéziou.
Potrebný dramatický pátos pri prednese ponechám na každého čitateľa. Len kratučký tip: na začiatok odporúčam navodiť si stav odhodlanej nasrdenosti a štipľavého sarkazmu.
Drahá poézia
Ty moje všetko
Už dávno viem že si
Ty biedna slúžka pánskych chutí a chudobných úst
Nie si
Oh, ver mi
Nie
Si mi drahá
Milá
Moja
POÉZIA
Ach, áno, ako len rada poviem svetu, že
Všetka tá krehkosť a sila slov
Sa kamsi skryla, zmizla
Počúvam príliš často, že
Láska a život občas bolia
Slová povznášajú
A
Slová lomia
Pravda je taká, že
Fanfáry trúbia
Neverte hlásnikom
Oslava sa skončila
Hostia sa rozišli
Poézia je mŕtva
Básnici vymreli
Kričia spoza chrbta
Len žiadne vzkriesenia
Verše stratili silu
Vraj
Ostali len prázdne gestá a boj
Tam kde
Len slabí úfajú
V nemožnosť vôle
V záchranu slov
Ešte je nádej
Až svieca dohorí
Choďte ďalej
Kráčajte
Bežte
Hoci aj v tme
A potom
Zastavte sa a skúste znova
Vymažte slová pochybností
A poéziu
Najmä tú
Nie
Nevzdávajte pravdu
Zbytočné slová
Preč s nimi, nepotrebujete ich
Klamstvá citmi podfarbených viet
Ak hľadáte
Objavíte silu v mlčaní
Myslíte si, áno, veríte, že nejako bolo a nejako bude a vskutku
Niečo o tom viem
Nedajte sa spliesť, ak tvrdia vám tak či onak
JE ZBYTOČNÁ
NIE
Neverte nikomu len sebe!
STAČILO
Dosť bolo slov
Vraj
Počuli ste správne
Ach, áno
Poézii stavajú rov.
(Ak ste dočítali až sem, čítajte ešte raz od konca nahor. Tentokrát to skúste s láskavou nežnosťou a odhodlaním bojovať za svoju lásku. 😉)
