S prvou adventnou nedeľou akoby sa z neba pomedzi snehové vločky začali trúsiť škriatkovia. Jeden mi sústavne pripomína, že nastal čas vrátiť sa k sebe, upokojiť sa, nestresovať sa vypratávaním zásuviek a neprepadať panike z rastúcich cien. A potom je tu ten druhý, netrpezlivý anarchista, čo ma nabáda prehrabávať sa v zaprášených škatuliach a vyťahovať z nich dlhé reťaze svetielok, krehkých ozdôb, čo strategicky rozmiestňujem po príbytku, píše mi zoznamy, na čo nezabudnúť, koncerty v škole sa miešajú s termínmi v práci, škorica došla, topánky premokajú, čiapky sa strácajú, len nestratiť hlavu. Čas cvála, unavené úsmevy, zachrípnutý hlas, skrehnuté prsty. Ten prvý škriatok sa ma snaží zabrzdiť punčom, ktorým zapíjam mastné zemiakové placky na vianočných trhoch, kde v zástupe rozveselených ľudí do seba vpíjam rozsvietené hviezdičky v očiach detí. Ten druhý vie, že je lepšie byť pripravený, než sa s výrazom štvanca predierať morom nákupných vozíkov.
Na adventnom venci horí ďalšia sviečka.
Na chodníku na kuse kartónu v hrubej vetrovke sedí muž a načahuje ruku. V nej pohárik s nápisom Na jedlo. Nedojedený langoš končí v koši. Podgurážení mladíci sa točia na detskom kolotoči, výskajúce dievčatá v pridlhých šáloch a prikrátkych bundách zachytávajú dotyky šťastia na displeji. Vianoce, Vianoce prichádzajú, šalalala, veseľme sa...
A niekto zatne zuby a povie si, nevadí, nejako to dám. Veď je to len jeden deň v roku. Dva, tri...
„Mnohí z nich nikdy nezažili šťastím rozžiarené tváre a ligotavé stromčeky stojace na vrchole pyramídy z hračiek podobné tým, ktoré vyskakovali z každej televíznej reklamy, no aj tak snívali o tom, že Vianoce prežijú doma. Bolo im to vidieť na prstoch zliepajúcich farebné papieriky do nekonečne dlhých reťazí, akoby tie reťaze, ktorými nás pripútali k Rosingtonu, boli odrazu o niečo ľahšie, keď sme v rukách držali ich farebnú papierovú verziu. Verili, že tam vonku je lepší svet. Vedeli, že nebol. Určite nie pre každého. Aj tak verili.“
Zo srdca si prajeme Vianoce šťastné, veselé, pokojné, štedré a robíme všetko preto, aby to tak bolo. Niekedy ani to všetko nestačí. Občas letíme tak strmo nadol, že sa nestíhame nadýchnuť. Veci sa rozbíjajú, ľudia umierajú, vzťahy chladnú, horúce hlavy, neprekonateľné diaľky, niet času na zamyslenie sa, keď nás rieka života berie a sáče od brehu k brehu, zo všetkých síl sa snažíme držať hlavu nad hladinou.
„Punč došiel. Kúzlo Vianoc sa vyparilo. Niektorí chlapci zaliezli do izieb, iní zostali pozerať Shreka. Mali povolenie posunúť večierku na desiatu hodinu. Ani o minútu viac. S úderom desiatej hodiny svetlo zhasne a do zásuviek prestane prúdiť energia. Tak ako každú inú noc. Aj farebné svetielka obmotané okolo stromčeka doblikajú. Pre istotu. Vianoce sú pre mnohých najkrajšími sviatkami v roku. Pre iných dňom, kedy si o to bolestnejšie uvedomujú svoje zlyhania a samotu a elektrina by mohla byť ich poslednou stanicou pred odchodom do večnej tmy.“
Sú medzi nami. Tí, pre ktorých sú Vianoce sklamaním, jatrením rán, smútkom, hoci vo vedľajšom byte vybuchuje zátka od šampanského a do okien narážajú slová veselých piesní. Prázdnu stranu postele nezohrejú plné hrnce a naopak. Len aby sa nezabudlo. Na tých stratených, ešte hľadajúcich, na tých, čo nechcú byť nájdení.
„Vedeli sme, že v balíčkoch sa neskrývajú vysnívané telefóny, ani značkové hodinky, zoznam nepovolených predmetov bol dlhší než tých povolených a nik sa ho neodvážil porušiť. Aspoň bolo jasné, že nás nečaká ďalšie sklamanie... Chovanci do seba žoviálne sácali a snažili sa rozveseliť tých, pre ktorých boli Vianoce mimo kruhu rodiny niečím novým, s čím sa nedá vysporiadať roztrhaním papiera potlačeného sobmi s červenými nosmi.“
Vianočné sviatky sú vyvrcholením obdobia očakávaní, sladkých predsavzatí, sľubov a nádeje. Veď kedy inokedy sa dá veriť na zázraky tak ľahko, ľahulinko, ani najvyššia nota piesne, ktorú vietor nesie od dverí k dverám s odkazom od pastuškov. Cink-cink, vietor hrá na cencúle, a červené líca sánkujúcich sa detí dávajú aspoň na chvíľu zabudnúť na chlad, hlad. Vianoce sú spomienka na toho, kto tu bol. Viac nie je. Vráti sa. A možno nie. „Takí ako my, ktorí veria na fyziku, vedia, že rozdiel medzi minulosťou, prítomnosťou a budúcnosťou nie je nič iné ako vytrvalá a tvrdohlavá ilúzia.“
Miesto snehu z neba padá dážď. Potichu sadá na plecia tých, čo sú radšej sami vonku, než opustení v prázdnom byte. Vianoce nie sú súperením o to, kto má čistejšie okná a kto koho viac miluje. Nie sú odmenou za dobré správanie, hoci tú lož tak radi opakujeme pre dobro detí. Nie sú povinnou jazdou optimizmu. Netreba sa pre ne oddávať smútku. Prídu, pominú sa a vrátia sa.
„Viete, všetko má svoj čas. Tak ako Vianoce. Mám pre vás návrh, ak práve čítate môj príbeh v predvianočnom čase, bežte si dať vanilkový rožtek! Pokojne aj dva, veď Vianoce sú len raz v roku.“
Použité úryvky: © Adriana Boysová: Zamatový jež.
