po pohladení ihlíc a vystískaní teplých vlnených gulí. Len nedávno som čítala rozhovor s herečkou Henrietou Mičkovicovou, kde sa jej novinárka pýtala na záľubu v štrikovaní a ona s humorom opisovala, ako jej pod rukami rastú stále dlhšie obdĺžniky. Vždy, keď natrafím na podobne „postihnuté“ ženy, moje srdce zaplesá, som rada, že v tom nie som sama. Síce ani zďaleka nepatrím k tým, ktoré by svoje ručné práce mohli predávať v módnych butikoch, ale o to viac ma baví piplať sa s nimi.
Pamätám si, ako som sedela u mojej babičky v pásikavom pichľavom kresle s ihlicami dlhšími než moje predlaktia a z tmavoružovej starej vlny, ktorá už bola niekoľkokrát prehmataná, preštrikovaná, pretočená, som nahadzovala očko za očkom na chladný kov a z tej kombinácie tepla a zimy mi pod prstami rástli prvé riadky. Moja mama bola vychýrená štrikovačka, len už jej nezostávalo toľko času a trpezlivosti sedieť pri mne a učiť ma štrikovať. Nespomínam si na žiadne babičkine pletené výtvory, ale paradoxne to bola práve ona, kto ma naučil štrikovať. Keď som svoje nové schopnosti náležite hrdo predviedla mame, blahosklonne prehodila, že babička ma naučila štrikovať po anglicky. Vôbec mi to neprekážalo, práve naopak, zdalo sa mi to cool! A to som v tom čase ešte netušila o existencii a význame slova cool...
Sú dary, ktoré vám ostanú na celý život, nedajú sa zjesť, nemajú dátum exspirácie, sú s vami a vo vás a láska k štrikovaniu je jedným z nich. Keď sa dni začnú skracovať, bosé nohy začnú vyhľadávať ponožky a na jazyk sa derie chuť teplých jablkových koláčov, hutných polievok a vareného vína, začnú ma svrbieť prsty a hneď vyskočím a zhľadúvam krabice, v ktorých sa niekoľko mesiacov krčili klbká vĺn jedno na druhom ako malé páperové kuriatka, pohládzam ich mäkké brušká a premýšľam, čo z nich vyčarujem. Boli časy, keď mi pod prstami vznikali prídavky do pubertálneho šatníka, po nich prišli na rad pulóvriky pre bábätká a dnes sú to koberčeky do lego domčekov, svetríky pre Barbie a šály s čiapkami pre plešaté bábiky ležiace odovzdane vo vyhojdaných kočiarikoch.
Môj muž, ktorý netušil, akým setom zručností disponujem, bol veľmi prekvapený, keď si v časoch nášho chodenia na prvé Vianoce objavil pod stromčekom šál. Keď som ho štrikovala, myslela som na to, ako čaká na zasneženej stanici na vlak, ktorý ho odvezie do hlavného mesta a ako tam popri štúdiu behá po rozfúkaných uličkách s kamarátmi a v mrazivých nociach hľadajú, do ktorého podniku by zapadli, aby na vlastnej koži odskúšali nástrahy kapitalistického sveta. Šál s vyšitým monogramom nosil len v tú jedinú zimu. Neskôr sa mi priznal, že nie je šálový typ a vraj keď v ňom chcel otočiť krkom, musel pridať aj plecia, hold, naozaj som mu dopriala aj kvalitu aj kvantitu materiálu. Keď vyťahujem na sklonku jesene ihlice, obaja si jeden z druhého kvôli pamätnému šálu uťahujeme - kto koho miloval viac, či ten prvý, čo z lásky niečo vyrobil, či ten druhý, ktorý sa z lásky k prvému vzdal vlastného pohodlia? Dodnes sme tú záludnú otázku nerozlúskli. V šáloch či svetroch sa ukrýva nejeden príbeh... Toto leto mi vyšla kniha poviedok Mimóza a odvtedy sa často stretávam s otázkou, ako moje poviedky vznikajú. Prišla som na to, že medzi písaním a štrikovaním nie je veľký rozdiel. Sedím a očko po očku pletiem príbeh. Niekde pridám nový vzor, inde novú vlnu, potom si poviem, že to nie je ono a zopár riadkov vypáram, vzápätí očko pridám, tam spustím, tam dve spletiem a kým píšem, a kým pletiem, ani za svet neviem, ako ten výtvor skončí.... až si v jednej chvíli poviem, že už stačilo, odstrihnem vlnu a až vtedy prídem na to, že z pôvodne zamýšľaného koberčeka vznikla čelenka na malé uzimené ušká a moji hrdinovia sa mi rozutekali cez papier a popreskakovali mi medzi prstami, žijú si svojim životom a ak sa mi nepáči, mám na výber, buď ich vypárať, alebo odložiť do skrine a vyčkať, kým príde ich čas...
Cítim to v prstoch, už ma opäť šteklia, priam počujem zvonivé volanie ihlíc a hebké šepkanie vlny. Už len vydlabať tekvicu, vyložiť z krabíc zimné topánky, oprášiť kabáty, dočítať knihu, zamiesiť chleba, nadiktovať diktát, ostrihať ruže, uvariť kašu z prezretých hrušiek a čaj z usušených lístkov mäty a medovky... Viem, že ten čas príde, tak ako po lete prichádza zima, tak ako dozrieva víno, zavše i vkus, trpezlivo vyčkávam čas voňavého ihličia a cvendžanie ihlíc. A kým nastane, ukladám písmenko ku písmenku a čakám, čo mi z tých riadkov narastie. Čas ihlíc ňuchám v ovzduší nasiaknutom štipľavým dymom z komínov a vlhkosťou vanúcou z chladnúcej zeme. Už len pár dní! Cítite to aj vy? Doštrikovania!
