Zdá sa mi, že len včera som balila plážové uteráky a už prehadzujem ľahké tričká na vrchné police a z končiarov skríň znášam svetre a šály. Odrazu sa všetko zrýchlilo, nielen škola ráno volá, aj telefón vyzváňa o niečo viac, nevybavené správy, odložené stretnutia, úlohy, plány... Len čo niektoré zo seba strasiem, pod nohy sa mi pripletú ďalšie. Sú ako listy, čo sa mi s každým dychom vetra pletú pod nohy. S údivom zisťujem, že keď zažmurkám, je tu polovica októbra, obchody zaplavili tekvice a v niektorých už z krabíc povyťahovali vianočné ozdoby. Obrali sme hrušky aj jablká, sandále vymenili za nepremokavú obuv a akoby toho nebolo málo, v tom zhone plnom zošitov, zapisovania obedov a krúžkov, sme si domov priniesli zajačika. Netuším, aká je to rasa, celkom obyčajná, a predsa je pre nás neobyčajný. Bola to láska na prvý pohľad a tak nejako sme zistili, že tej lásky máme v sebe toľko, že by bolo fajn sa o ňu podeliť... Winnie alias Vinco nám z nej rastie pred očami.
Niektoré dni preleteli, ako tie vtáky nad hlavou naháňajúce ostatné lúče slnka, iné mi priniesli veľa nezabudnuteľných chvíľ. Jedným z tých najfarebnejších septembrových zážitkov bolo predstavenie divadla Astorka - Halpern a Johnson, ktoré sme s kamarátmi zo združenia SLUX zorganizovali v Luxembursku. Umenie a kultúra sú zázračnice, čo spájajú ľudí, aj keď sa občas zdá, že je to práve naopak a je fajn sa o tom porozprávať. Tak ako na vernisáži, kde sme na Súdnom dvore v Luxembursku privítali dielo Tamary Klimovej s názvom Ticho. Krásny obraz v sebe zachytáva dobu, v ktorej vznikol, a tiež nádej, že ticho má silu prekričať tých hlasných, čo udierajú do stola a odmietajú počúvať, čo na nich rozprávajú ústa z druhej strany. Občas ani načúvací priestor nestačí k tomu, aby sme si rozumeli. Či? Rozumieme si?
Ako sa jeseň míľovými krokmi blíži k zime, zohrieva ma pocit, že o pár dní priletím na Slovensko krstiť svoju novučičkú knihu. Teším sa, ako bude voňať tlačiarenskou čerňou, škoricou a medovníkmi. Volá sa Zachránené Vianoce a jej slová krásne pretavila do kresieb ilustrátorka Zuzana Dreadka Krutá.
Zrodila sa z potreby porozprávať deťom príbeh o tom, že na Vianoce sú s nami v srdci aj tí, ktorí vedľa nás nesedia. Tak nejako sa mi zdá, že každým rokom je ich viac. Niekto odišiel na onen svet, iný na skusy, ďalší za svojimi snami. O stratách trvalých, aj o návratoch v čase, sme sa rozprávali s úžasným človekom, ktorého životný príbeh S otvorenými očami si čítam po večeroch. Premýšľam nad tým, aký by bol náš a môj svet, keby ľudia ako Milan Kňažko v roku 1989 mlčali. Niekedy ticho nestačí. Možno aj kvôli nemu vo mne čoraz silnejšie rezonuje potreba stretnúť sa 17. novembra spolu s rodákmi a nahlas povedať, že sme nezabudli. Držať tú pomyselnú pochodeň a niesť ju ďalej. Svietiť ňou na cestu našim deťom. Stará mama v mojej novej knihe hovorí, že stačí zrniečko nádeje, len trochu chcieť a za hrsť odvahy... Občas len chcieť nestačí. Treba pre to niečo urobiť.
- A čo bolo ďalej? Pýtala sa ma dcéra pod plafónom plným fosforeskujúcich hviezd, keď som jej pred spaním rozprávala rozprávku.
- Vieš, každá doba má svojich kráľov, múdrych aj hlúpych, odvážnych aj márnotratných princov/princezné, hrdinov, zlodejov, rovnako tak šašov a obyčajných ľudí, ktorí v sebe nesú raz múdrosť životných skúseností, inokedy ľahostajnosť. Svet je veľký a všetci sa do neho zmestia. Až prídeš na križovatku ciest, budeš sa musieť rozhodnúť. Či si zvolíš ticho alebo krik. Či chceš na lepší svet pozerať z diaľky, alebo ho chceš priviesť k sebe. Vieš, prečo sa rozprávky končia zvonením zvonca?
- Lebo je koniec?
- Aby deti vedeli, kedy majú zavrieť oči a spať.
Na začiatku tohto blogu bolo jablko. Až som ho dopísala, na tanieri bola štrúdľa. Koniec jabĺčka bol začiatkom niečoho nového.
Nech vás tá jeseň príliš nevyšťaví. Nezabudnite si z času na čas vyložiť nohy, aby vás vládali niesť, keď bude treba stáť - či už v tichu alebo s pokrikom.
