V čase dospievania som často používala ostrý jazyk na zahnanie strachu z mužov, ktorí mali nielen silné reči, ale aj svaly pod tričkom a pocit, že môžu... V istom zmysle sa celý život bránim mužom, ktorí by si mohli zmyslieť, že nielen môžu, ale aj chcú a musia a vôbec, moja predstavivosť ma ženie na rôzne chodníčky a pár dní dozadu ma zaviedla na úvodnú hodinu kurzu sebaobrany, kde nám muž pol hodinu hovoril o tom, že žena sa má vyhýbať tmavým uličkám, očnému kontaktu, neprovokovať, vzdialiť sa, nezasahovať, vyhýbať sa akémukoľvek nebezpečenstvu – tri štvrtiny prítomných žien mali viac než 40 rokov, no i tak mal pocit, že nám treba zdôrazniť to, čo automaticky robíme odkedy nám rodičia dali do rúk kľúčik od dverí a dovolili nám pustiť ich ruku a túlať sa po svete. Po krátkej demonštrácii inscenovaného boja medzi dvomi mužmi sa jedna z prítomných školiteľa spýtala, prečo útočníka zasahuje len do tváre, či by sme nemali zaútočiť aj inam. Nasledovali všeobecné komentáre, a tak mi to nedalo a vravím, že pani má možno na mysli pohlavné orgány, keďže od mala nám vtĺkali do hláv, aké sú citlivé a ako úder do nich dokáže útočníka zneškodniť. Kým ženy pokyvkávali hlavou, školiteľovu tvár oblial studený pot. Odpoveďou bolo rezolútne nie: „Pretože či trafíte alebo netrafíte, útočníka to tak rozzúri, že...“ A okrem toho pri podobnom výkope musíte mať dobrú vzdialenosť a nestratiť rovnováhu. Naprázdno sme prehltli a ďalej sme sledovali pantomimický tanec dvoch mužov predstierajúcich boj s nožmi a palicami.
Pohlavné orgány sú citlivé pre obe pohlavia a údery do nich bolia aj mimo akéhokoľvek dotyku, preto tak dráždia, preto vyvolávajú toľko emócií – aj dnes som zopár schytala, keď som si prečítala v diskusii k článku o neprávosti k ženám na pracovisku: žena je tá, ktorá rodí (ak by to niekomu nebolo jasné) a tá, ktorá môže a teda má dojčiť, žena je matka a preto má zostať doma, no tak ju v práci nepovýšia rovnako rýchlo ako mužov, veď je to logické, za chvíľu môže odísť na materskú a keď sa vráti, bude mať často choré deti a potom bude mať menopauzu a nebude výkonná a potom to a tamto a vôbec, aká je to matka, čo nechce dojčiť a tráviť s dieťaťom všetok svoj čas? Argumenty ma neprekvapili, dokola opakujú to isté, na maternicu vešajú závažia, ktoré nie každá žena dokáže uniesť. A prečo by mala? Veď to dieťa nevzniklo samo od seba, keď si jedného dňa povedala, že vloží fazuľku do hliny, dobre ju popolieva a uvidí sa... Najsmutnejšie na tom všetkom mi prišlo, že útoky prichádzali aj od toho istého pohlavia. Ženy k ženám vedia byť nepríjemné, s úsmevom na tvári vedia spôsobiť dlho sa hojacie vnútorné zranenia, jedným dychom nezabudnú zdôrazniť vlastnú obetu na oltár ženstva, materstva, manželstva. Au a ach! Je ťažké počúvať a nehodnotiť, keď v hlave nosíme množstvo pochybností a vlastných strachov zo zlyhaní, ktoré maskujeme presvedčivými argumentami, v tom množstve ruchov, vzruchov a očakávaní – našich, ich - je veľmi ľahké zabudnúť počúvať vnútorný hlas. Je ťažké vymeniť predpojatosť za osobnú skúsenosť, neponúkať návody na všetko, veď len na zbalenie kufra internetové prehliadače vychrlia tisíc postupov. Áno, je ťažké byť človekom, o niečo ťažšie ženou, keď ľudstvo verí v svoju silnejšiu polovicu a do protikladu stavia tú nežnejšiu, ktorej nakladá a nakladá, a jedným dychom ju povzbudzuje medovými rečami o tom, že ona je základom všetkého, nositeľkou života.
V posledných dňoch sa mi do mysle natíska čoraz viac otázok, v centre ktorých stojí žena. Žena obeť, žena utláčaná, žena podriadená, žena hračka v rukách mužov a v okovách spoločnosti. A čím viac otázok si kladiem, tým viac ma tlačia k zemi. Ako sa dá vysvetliť sloboda niekomu, kto nevie, že nie je slobodný? Za koho práva chceme bojovať, keď rozdávame rany zhadzujúcimi komentármi? Proti akým paliciam sa chceme naučiť brániť, keď ešte vždy sa nájdu také, ktoré ich chytajú do rúk a ukazujú nimi na tie ostatné?
Na mojom poslednom pracovnom pohovore padla otázka, či som schopná multitaskingu. Okolo mňa sedeli samé ženy, len jeden muž, ktorý vysvetľoval, v čom spočíva ponúkaná pozícia. So smiechom som odpovedala, že mám tri deti a aj nejaké tie aktivity mimo domácnosti a rýchlo som dodala, že ak majú o mňa záujem, dám do toho všetko, no chcem pracovať na znížený úväzok. Udivené pohľady, opatrné úsmevy, pod stolom sa mi triasli ruky. Nechcela som im klamať a klásť prehnané očakávania na potencionálneho zamestnávateľa. Snažím sa počúvať vlastnú intuíciu a inštinkty, byť úprimná k sebe aj k ostatným. Nie vždy sa mi darí, aj to sú dary života, no jedným dychom si hovorím, ako môžeme chcieť rovnosť, ak nie sme rovné samy k sebe? V predchádzajúcich pohovoroch bol pomer síl pohlaví vždy opačný, len kde-tu jedna žena. Bola som odhodlaná povedať, čo chcem a znášať dôsledky. Nejaké to vajatanie na pomedzí by bolo len predlžovaním agónie nesplnených očakávaní zo všetkých strán. Chcela som uspieť a cítila som úzkosť z toho, ako to dopadne, no zároveň oslobodenie, keď som nechala jazyk povedať v pár minútach to, o čo by som pri mlčaní bojovala niekoľko mesiacov. O pár dní mi zavolali, že ak mám stále záujem, majú pre mňa prácu. Iste, na všetky problémy ženského sveta jazyky nestačia, občas sú to práve ony, čo rozdúchavajú pahrebu vášní, no budeme ich viniť za to, že rozprávali pridlho a udržiavali očný kontakt dlhšie, než by sa to podľa nejakého návodu patrilo?
Ženy, a je celkom jedno či sú alebo nie sú matkami, či nimi chcú alebo nechcú byť, sú rôzne a tak je to aj s mužmi. Sú muži, ktorí práci obetujú všetko, no aj tí, ktorí robia len nevyhnutné minimum. Sú ženy, ktoré zvládajú popri rodine prácu, koníčky aj kaderníčku a také, ktoré nemajú energiu ani len umyť si vlasy. A všetky tie ženy môžu obývať jedno a to isté telo. A nie, nesúvisí to so žiadnou fázou mesačného či menštruačného cyklu. Ak, tak len okrajovo, asi ako čas, kedy v televízii beží Tour de France, alebo keď „naši“ práve bojujú o medailu či ďalší víťazný pohár.
Akékoľvek riešenia potrebujú podporu v čo najširšej spoločnosti - my sme tí, ktorí tú spoločnosť tvoríme, my, ženy, naše rodiny, naši muži, bratia, otcovia, sestry, mamy, my všetci by sme mali odstraňovať prekážky a nezahatávať si cestu života nezmyselnými predstavami o tom, aká je rola ženy a hovoriť jej – hoci aj dobre mienené rady, - kde všade by mala byť, ako by sa tam mala dostať a ako čerešničku na torte odporučiť, čo si k tomu má/nemá obliecť. Bez podania pomocnej ruky sa aj naďalej ostaneme točiť v bludnom kruhu výčitiek, nenaplnených očakávaní, až sa jedného dňa stratíme ako tie ponožky, ktoré zožrala pračka spoločnosti a bezcieľne sa budeme potulovať vo vymedzenom priestore v túžbe nájsť v tom všetkom pre seba aspoň aký taký zmysel.
Photo by Timothy Eberly on Unsplash
