Že mu čoraz menej rozmieť a je unavujúce sa o to pokúšať?
Máme všetkého veľa. Snáď i priveľa. Ten prebytok nás brzdí, ako záplava áut v uliciach, kde sa snažíme riadiť pravidlami. Vieme, že by mali platiť pre všetkých, ale napokon viac záleží na tom, kto drží v rukách volant. Pôjde vpred, vzad, alebo sa bude snažiť pravidlá obísť?
Predstavte si svet ako dlhý stôl plný všakovakých jedál. Neobmedzená ponuka priam nabáda, aby ste ochutnali z toho a tamtoho, odštipnem, ovoniam, oblížem, nahryznem. Málokto z nás si sadne, vyberie si jediné jedlo, poriadne ho požuje, užije si ho a potom svoj gastronomický zážitok rozoberie. A tak je to aj s informáciami. Máme ich veľa a venujeme sa im povrchne. Ak stojíme na jednej strane stola a niekto sa pri nás zastaví, máme spoločné témy či chute, neťahá nás to na opačnú stranu spoznávať nové jedlo, nové názory, veď tu sme spokojní. V tom lepšom prípade. V opačnom si nájdeme dôvod, prečo by sme nemali odchádzať. Tí na druhej strane stola sú smiešni. Nenásytní. Nehygienickí. Keď sa vzdialime, riskujeme, že ak sa vrátime, niečo sa zmení. Nové nás znepokojuje, irituje, priam desí. V genóme máme vpísanú ostražitosť, nedôveru voči zmenám, môžeme sa utešovať floskulami, že opatrnosť nám pomáha prežiť a odvážnych sú plné cintoríny, že je to ľudské a eniky-beniky-kliky-bé ... ako z kola von?
Chceme vôbec narušiť kruh istoty a riskovať?
Bez odvahy myslieť inak, alebo vôbec myslieť nad rámec bežných povinností, by sme sa nedostali k stolu plnému možností. Skeptik môže namietať, že práve ten je centrom problému. Keby sme nemali neobmedzené možnosti, nemali by sme tieto problémy. Skutočný skeptik vie, že problémy by boli, len inej povahy, ako nám už história viackrát ukázala v prípade zvrchu riadenej rovnakosti, uniformnosti. Skúsme sa z nej poučiť a nepokúšajme osud. Podraziť nohy demokracii sa dá oveľa jednoduchšie, než ju na tie nohy opäť postaviť.
O tom, že ako ľudstvo sme až príliš rôznorodí, netreba polemizovať. Nelíšime sa len jeden od druhého, k rôznorodosti môže dochádzať aj vo vnútri, priamo v našej obývačke. A tým nemyslím nezhody medzi tými, kto si kam sadne a čo sa bude pozerať. Naše dvadsaťročné ja môže byť diametrálne odlišné od nášho štyridsaťročného ja, pričom podmienky tohto prerodu môžu byť externé, ale môžu vychádzať aj z vlastnej potreby niečo v sebe zmeniť. Schopnosť prispôsobiť sa vekom nemizne, aj keď ju občas vedome brzdíme. A práve táto naša prispôsobivosť je zaujímavá pre tých, ktorí týmto poznaním disponujú a vedia, ako ho správne využiť.
Asi sme si na seba uplietli bič.
Takmer v každej domácnosti má svoje miesto „komunikačná technika" – telefóny, televízory, počítače. Sú našimi spoločníkmi a ich spoločnosť je nám príjemná. Preto sa tak veľmi snažia, aby nestratili našu priazeň. Milášikovia. Počúvajú nás a servírujú nám to, čo si pýtame. Na čo klikneme raz, dvakrát, to nám na ďalší deň podstrčia bez vynaloženia väčšej snahy. Vedia, že rovnaká ponuka nás rýchlo omrzí, preto nám podstrčia niečo iné, nové, ale v súlade s našimi preferenciami. Pre istotu.
Technika nemá tvár. A to nás mätie. Dôverujeme jej. Bola predsa vynájdená preto, aby nám pomohla, uľahčila, zjednodušila život. Toto všetko technika dokáže, ale dokáže toho oveľa viac, než to, na čo sme jej dali mandát. Riadiť naše názory. To sa už dobrý sluha mení na zlého pána. Samozrejme, za každou technikou je niekto, kto ju používa s určitým cieľom, fáza hókusov-pókusov je tá najvzrušujúcejšia. Niekto sa iba baví, iný to (a možno i samého seba) berie smrteľne vážne.
Berme to vážne.
Nemávajme rukou, nepravdivé informácie sú nebezpečné. Môžu formovať názory, hazardovať so zdravím, dokážu ľudí obrať o peniaze, falošné poplachy vedia zamávať burzami a spôsobiť nárast cien bežných komodít, z priemernosti vytvoria vzácnosť, plnia ulice protestnými sloganmi...
Spomeňme si na všetky dezinformácie, ktoré boli a sú živené zdieľaním. Ako zasiahli do názorov verejnosti a hoci boli neskôr vyvrátené, stále medzi nami zostane veľa tých, čo ak raz uverili, ťažko ich presvedčenie vyvrátime. Nezmysly o čipovaní vakcínami, účelovo pozmenené informácie o prebiehajúcich vojnových konfliktoch, ktoré majú podporovať taký či onaký názor, agresívne emotívne zbierky, kedy peniaze putovali viac do vreciek organizátorov než tým v núdzi, falošné videá na podporu prezidentských kandidátov a názorov, ktoré niekto usilovne šíri, obrázky budov a miest, čo existujú len na umelo vytvorených fotkách a darmo by ste ich hľadali pri potulkách v meste, kam ste sa vybrali, aby ste si ich sami zvečnili a tak si spravme aspoň selfie.
Možno máte pocit, že sa vás to netýka. Žijete pod palmovou strechou na brehu mora, bez internetového pripojenia, správy vám nosia holuby, v tom prípade kliknite na krížik v pravom hornom rohu.
My ostatní sa naučme rozpoznať fejk od pravdivej informácie.
Vsaďme na opatrnosť. V tom, čo zdieľame a kde to zdieľame.
Overujme si informácie. Kto ich zverejnil, v akej skupine, odkiaľ čerpal informácie. Dá sa im veriť?
Buďme skeptickí. Prehodnocujme, pochybujme. Čo si pustíme do hlavy, to tam má tendenciu zostať.
Zbavme sa pavučín v myslení. Ak vás niečo zaujíma, choďte do hĺbky, nachádzajte súvislosti, rozprávajte sa o tom s ostatnými.
Ak viete, že zdieľaná informácia je falošná, upozornite na to ostatných. Sociálne siete a aj internetové prehliadače umožňujú zaslanie spätnej väzby, pričom nezabudnite uviesť dôvod, prečo je informácia nepravdivá. Spravte si fotku (screenshot), ktorou žiadosť podporíte.
Nenechajte sa odradiť myšlienkou, že snaha jednotlivca o správnosť informácií je len kvapkou v mori. Ste súčasťou spoločnosti, v ktorej žijete a pravda je univerzálna hodnota, ktorá si zaslúži zvýšenú pozornosť. Môžno práve ona pomôže vrátiť stagnujúcej spoločnosti iskru a v čase zatiahnutej oblohy nás priblížiť k svetlu.
Keď si zúfam, spomeniem si, že v dejinách vždy zvíťazila cesta pravdy a lásky. (Mahátma Gándhí)
