Zobudila som sa ráno o piatej a nemohla som viac spať. V nedeľu. V deň, kedy rodina odo mňa očakáva, že v posteli potiahnem o niečo dlhšie, len aby som nikoho z nich nezobudila. Muž má natiahnutý sval, natiera si ho krémom proti bolesti a ruku si balí do fólie. A tá pri každom pohybe šuští. Ešte k tomu aj dýcha. Viem, ako hlúpo to znie. Ale nemohol by dýchať o niečo tichšie? Po rokoch vstávania k deťom pri najmenšom zamrnkaní, ktoré on zázračne nikdy nepočul, neviem sklopiť radary a pokojne spať. Po špičkách utekám do vedľajšej izby s knihou pod pazuchou. Zložím sa na gauč ku kôpke jeho športového oblečenia a k plastovej miske, ktorú tam nechalo niektoré dieťa po zjedení jej obsahu. Nesmiem začať upratovať, inak nebude cesta späť a začnem skladať deky, vykladať umývačku riadu, nie, je predsa nedeľa, spi! Snažím sa veľmi nehýbať a nájsť si medzi tým neporiadkom ako tak pohodlnú polohu, možno si prečítam pár strán z knihy a opäť zaspím. Funguje to. S telom neprirodzene kopírujúcim L-kový tvar gauča sa poddám nepokojným snom. O pol hodinu som opäť hore. Vzdávam to a vyťahujem počítač. Nech je z toho môjho nespania aspoň nejaký úžitok. Beztak sa ma každú chvíľu niekto pýta, kedy stíham písať knihy a ja pravdivo odpovedám, že najčastejšie ráno, keď ešte všetci spia.
S kamarátkami sme sa nedávno sťažovali jedna druhej, ako čoraz horšie spíme. Jednej muž začal chrápať a tak sa otočila dolu hlavou, vraj je to chrápanie znesiteľnejšie, ak má hlavu pri jeho nohách. Ďalšiu vyrušuje muž, ktorý sa v noci priveľa otáča, odbieha na záchod a skoro ráno vstáva. Tretia bojuje s náhlym prebudením a následnou nemožnosťou zaspať. Vraj sú to príznaky perimenopauzy. Do nekonečného zoznamu prejavov starnutia žien zabudli napísať, že po rokoch spania na pol oka v príbytkoch plných detí si naše telá zaslúžia ničím nerušený spánok, ale sviňa matka príroda nás má na špagáte a v stave pohotovosti pre každý prípad. Muži môžu pokojne spať a chrápať, v prípade núdze ich žena zobudí. Zrejme ešte skôr, než by to bolo nutné.
Večer som sa dcéry pýtala, či má nejaké plány na nedeľu. V sobotné ráno som ju mala zakázané budiť, snažila sa dohnať nedostatok spánku zapríčinený vstávaním do školy (a četovaním do noci, ale to sa neráta). Aj tak sa vraj nevyspala, zobudilo ju blbé svetlo, ktoré k nej preniká cez prah dverí. Vyslovím hypotézu potvrdenú mnohými vedeckými štúdiami, že ľudské telo by sa malo budiť na prirodzené svetlo. Dozviem sa, že telo tínedžera má iné potreby, prirodzené je preň dlho spať a je to naše chyba, že sa na svetlo budí, postavili sme blbý dom. No tak pozor, ohradila som sa, my sme dom nepostavili. „Ale videli ste plány!“ rozhorčuje sa potomok, ktorý ma držal v nočnej pohotovosti najdlhšie zo všetkých troch detí. Všetko v ňom vraj počuje a všetko ju ruší. Zaujímavé. Ale keď na ňu za bieleho dňa volám z inej časti domu, moje volanie nikdy nepočuje. Možno aj to je jeden z príznakov perimenopauzy, nečakané výpadky sluchu u spolubývajúcich.
S manželom, tiež odchovancom panelákového spolužitia, sme sa nad jej obvineniami spoločne zasmiali. V detskej izbe som počula nielen splachovanie záchodu členmi mojej rodiny, ale aj príslušníkov rodín žijúcich pod a nad nami. Môj otec bol fajčiar a jeho ranné chrchlanie pre zmenu počuli susedia zrejme aj vo vedľajšom vchode. Keď spávam pár dní v roku u svokry, v noci, keď panelák stíchne, počujem zívanie suseda z bytu nad hlavou. Neviem, ako pán sused vyzerá, ale viem, že mal papagája. Už ho nemá, po rokoch sa jeho hlas z bytu nad nami viac neozýva. Zato má alergiu, keď začne kýchať, nevie prestať. Ale dobrá nálada ho neopúšťa, počas dňa si rád popiskuje. Svokra sa čuduje, ona vraj nič nepočuje.
Prišla som na to! Únik z nechceného mora zvukov môže priniesť postupné slabnutie sluchu, ktoré prichádza s rastúcim vekom. Heuréka! Až kým vás nezačne budiť pískanie v ušiach, alebo vaše telo už skrátka nevie spať, hoci nemusí vstávať vôbec nikam, ani k deťom, ani do práce, ani pri ňom nikto nedýcha, potichu či nahlas...
Pri mladej generácii, ktorá má zvukovody večne zapchaté nejakými slúchadlami, je nádej, že ich telo objaví zlatú strednú cestu – uši budú počuť oveľa rýchlejšie menej a mladé telo ešte stále dokáže desať hodín nerušene spať. Ale čo my, stredná generácia? Vlastníme dokonalé vankúše, poznáme pravidlá zdravého spánku, aj melatonín v tabletách, a predsa sa budíme, keď najviac zo všetkého túžime po spánku.
Idem sa na to vyspať a možno na niečo prídem. Ups, jedno dieťa už vyliezlo z postele, tak nič. Musíte na to prísť sami.
