Naša škola je veľká. Je taká veľká, že sa v nej nachádza hneď niekoľko miest pre nájdené veci. Medzi najdúchmi v tomto období dominujú najmä rukavice, šály, čiapky, nájdete tam slušnú zásobu farebných plastových fliaš na vodu a krabičky na desiatu, zopár hrstí sponiek a gumičiek, čelenky, tašky na telesnú, kôpky zošitov a učebníc, pričom niektoré stoja päťdesiat eur a rodičia si pre ne robia vrásky už dva mesiace pred začiatkom nového školského roka, ale najviac ma vždy udivuje tá hromada svetrov, značkových mikín, búnd a kabátov. Prehrabávala som sa všetkými tými kôpkami pripomínajúcimi zle zorganizovaný blšák v snahe vypátrať najnovší sveter našej najmenšej a predstavovala som si, ako Mirko prišiel domov bez bundy. Mama na neho volá:
– Kde máš bundu?
– Fíha, ja nemám bundu? Ale mami, veď je teplooooo.
– Ahaaa... Zajtra skočím do obchodu a kúpim ti novú.
– Ako chceš... Veď ona sa nájde.
Nenájde, pokiaľ ju nikto nehľadá. Ostáva len dúfať, že na konci školského roka skončí v skrini niekoho, komu bude chýbať, keď sa opäť niekde zatúla.
Hľadanie svetríka pokračovalo doma, aspoň som popritom poupratovala niekoľko políc, stihla som napísať dcérinej učiteľke, či sa sveter neobjavil v triede a ako detektív Oriešok som sa prehrabávala vo vlastnej pamäti a hľadala stopy, kde a kedy som ho videla naposledy... Vzdávala som sa, nuž čo, svetrík pripíšem na rokmi rastúci zoznam stratených vecí, veď sa až tak veľa nestalo... Vtom pátranie prerušil plač najstaršej, ktorá deň pred ťažkým testom z matematiky zistila, že vlastne nič nevie. Hľadala som v zákutiach šedej mozgovej kôry postupy riešenia kvadratických a lineárnych rovníc a správne slová, ktorými by som ju povzbudila. Veď bitku vyhrá skôr nájdená odvaha než ten najväčší nôž. Len sa netreba vzdať bez boja...
Len sa netreba vzdať...
– Skús si ešte zajtra prezrieť všetky svoje kabelky a taštičky, - radila som malej po prečítaní rozprávky na dobrú noc. Veľmi rada sa hrá na cestovanie a k tomu nepochybne patrí balenie batožiny.
– Už som všetky pozrela.
– Aj tú zavesenú na kočíku pre bábiky?
Hmm, siahne do nej rúčkou a vyloví zoschnutý mesiačik jabĺčka. A mne sa v pamäti mihne stratená spomienka na moju babičku, ktorá každú zimu pri piecke sušila mesiačiky jabĺčok zo záhradky. Volala ich štiepky, nosila mi ich v mikroténovom vrecúšku a ja som ich vyhrýzala na internáte v Bratislave, v studenom bytíku v Dubline, pri kočíkovaní v Luxembursku... Po líci sa mi rozkotúľala slza.
– Už mi nikto také dobré štiepky nenachystá.
Dcéra mávla rukou: - Veď si ich môžeš nachystať sama.
Mohla by som, ale nie je to to isté... aj káva, ktorú vám niekto naservíruje s láskou, chutí o niečo lepšie, nemyslíte? Prehltla som spomienky a zrazu ma niečia ruka viedla ku skrinke. Siahla som do nej a vylovila papierový kufrík. Svetrík v ňom ležal zabalený spolu s ružovým prameňom umelých vlasov, štetcom na púder a po domácky vyrobenou kúzelnou paličkou. Vyzeralo to na zábavnú cestu.
Občas veci nájdeme, aj keď ich nehľadáme. Milé spomienky sa ako zatúlané koráliky zjavia tam, kde ich nečakáme. Nezabudnime si ich dobre odložiť. Nikdy nevieme, kedy ich opäť budeme potrebovať nájsť.
